Doma v kuchyni som žiadal vysvetlenie.
„Kupujem hlavne slovenské potraviny“, osvietila ma nežná polovička.
„A to prečo, veď moja stehenná voľba bola lacnejsia a aj lepšie to mäso vyzeralo.“
„Never tomu“, uzemnila ma odpoveď a nôž v ruke. Na krájanie, samozrejme...
Nechápal som. Kým som bol puboš a nachovávali ma rodičia, jedol som, čo prišlo na stôl. Nikdy ma nenapadlo podrobiť jedlo STKčke zameranej na pôvod a kvalitu. Chutilo a vyzeralo dobre. Potom som z rodného hniezda vyletel priamo medzi ájriš a tam so sa čudoval, prečo ľudia nechcú rashers a sausages z miestneho Lidla. Kládol som to za vinu značke obchodu.
Po návrate ma tiež nenapadlo riešiť ŠPZtku jedla a Ěčko je pre mňa písmeno v abecede. Som proste konzument. Teda bol som, po spomínanej slovnej facke v obchode som sa prvýkrát zamyslel, čo za potraviny to kupujem.
Prvá myšlienka bola taká, že moja drahá slečna to berie príliš vlastenecky. Ale ten povestný červík začal hryzať. Vlastne, čo je na tom zlé? (Tuná možno pozorovať pomalý ale zdrvujúci názorový vplyv našich nežných polovičiek, a tým nemyslím posun od piva a výstrihov kamsi inam...). Prečo vlastne nekupovať prevažne Made in SK potraviny?
Nebudem to naťahovať, ani neviem ako, dospel som k presvedčeniu, že to naše je lepšie ako to cudzie. Stal som sa vlastencom? Ani nie. Vyhli sa mi potravinové škadnály. Podporujem ekonomiku. Naučil som sa veriť (zatiaľ) našim značkám. Chutia dobre.
Zdá sa, že partnerka vo mne vyvolalal potravinové vlastenectvo, ak sa to tak dá nazvať. Od tej doby akosi viac skúmam pôvod stravy. Pre niektorých je to iste odjakživa prirodzená vec, klasický pragmatický chlap to väčšinou nerieši. Aj napriek kampani s označením tovaru SK nálepkami. A nie je to o tom, že frajerka mi neotrepe igelitku s nákupom o tvár. Síce to na tanieri je častokrát drahšie, ale aj chuťovo lepšie. Síce mi to trvalo dlhšie, ale súhlasím s výrokom, že človek má jesť hlavne veci pochádzajúce z prostredia, v ktorom sa narodil.
