V skutočnosti denník po toľkom čase smrdel ako pes po wellnesi na bagrovisku. Vraj je to fajn psychoterapia, písanie si zážitkov a pocitov zo dňa. A čo čítanie si denníka, na to výskum nikto nerobil?
Tuná si dva mesiace v kuse píšem ako márnim čas pred spaním na nete a plánujem s tým večer čo večer prestať. A potom o tom ani zmienka. Keďže večerným časom mrhám rovnako až doteraz, zmena nenastala. Som proste nepolepšiteľný. A tých zlých rozhodnutí čo som narobil. Riadky plné nádeje z nových začiatkov sa časom menia na frustráciu. Až takú, že niektoré slová neviem po sebe prečítať. Chcelo by to vygúgliť nejakého grafológa v okrese. Ale na to bude ten správny márnivý čas večer, kedy by som mohol konečne miesto netu a seba doraziť načaté knižky od Vianoc. Dobrý nápad. Zapíšem si ho do denníka. Možno sa tentokrát naozaj polepším a na konci zošita neschytím tri dni stresu z toho, že som to za rok zasa nikam výrazne nedotiahol. Moje ženské ja vzadu v hlave dotieravo provokuje čímsi o rýchlosti času a starnutí, núti ma ísť omrknúť si vrásky a prehmatať faldy. Cítim sa ako Atlas, gniavi ma ťarcha uplynulého času. Toto má byť tá psychoterapia? Mám chuť denník upáliť a zatancovať si okolo plameňa. Ale ani to mi nevymaže blbý pocit z vlastnej dlhodobej neschopnosti. Je mi to jasné, z práve skončeného zošita memoáre nebudú. Nastal čas na zmenu.
Takže milý nový denníček, úvodom prvých riadkov v ďalšom zošite Ťa i seba srdečne pozdravujem a sľubujem, že sa konečne polepším. A o pár mesiacov pri čítaní týchto riadkov bude zo mňa už iný človek…
