František Blaho *1933 †2014, to hlásal pomník. A čosi o pokoji a oddychu. Aj babka Katka by si najradšej šla oddýchnuť. Ale vraj má pršať dva dni v kuse a toto nepočká. Do Dušičiek ďaleko, no pri jej forme už veci zásadne neodkladala na neskoršie. Na hrobe iba malá plocha hliny medzi mramorom, ale zeliny ako na roli. Veď tu bola naposledy v júli, keď prišli vnúčatá. A tie už skôr zaujíma vreckové a lacné pivo v miestnej krčme ako ich rodostrom.
„No čo už“, vzdychla si babka Katka. Famíliu uvidí pokope až na „všech svatých“, ako zvykla hovoriť. Mestom odchované vnúčence už moc nerozumejú reči jej kmeňa. Aspoň kuknúť prídu.
Babka Katka sa pustila do pýru. Barla šla nabok, aj tak viac zavadzia ako pomáha. „Bodaj by ho...“ , zanadávala, keď sa zdvihol vietor a natrhanú zelinu rozfúklo po mramore. V sústredení si nevšimla, ako sa zaťahuje obloha. A ani dvoch výrastkov, ktorí sa krčili v rohu cintorína za kontajnerom na odpad. Ale za to mohol skôr prekonaný zápal očí ako zápal pracovný a najmä okuliare zabudnuté doma. Výrastkovia svoj školopovinný čas trávili na tomto nezvyčajnom mieste a so záujmom sledovali babkinu omšovú kabelku, ktorú nosila výsostne na posvätné miesta. Podľa ich úsudku hrúbka kabelky svedčila o nadštandardnom dôchodku babky Katky. Začalo mrholiť a to urýchlilo ich rozhodnutie obohatiť sa na úkor úbohej plieničky zelín. Plán bol jasný, proste takeaway, ako si raz vygúglili slovo z letákov. Zahrmelo. Babka to poňala ako signál na ústup domov. To sa už frackovia hnali krížom cez miesta posledného odpočinku úplne bez úcty, zato s vidinou hotovosti. Babka Katka si ich všimla, až keď boli pár metrov od nej, a hneď aj tušila, že je zle. O podobných prípadoch bola dobre preškolená zo správ a seriálov v telke. Mrholenie sa zmenilo na prudký dážď a bola to len otázka pár sekúnd, kedy príde k násilnej finančnej transakcii.
Zmoknutá babka sa snažila krivkajúc uniknúť, ale vedela, že nemá šancu utiecť dvom mladistvým s divokým výrazom v ksichte. Zastavila teda a obrátila sa k nim s modlitbou na perách. Dúfala, že ich ako premočená starena dokáže prehovoriť, nech ju nechajú na pokoji. Kdeže. Ilegálne činná mládež dobehla a bez opýtania jej prudko strhla kabelku z pleca. Na zem vypadol ruženec a babka padla hneď vedľa neho do tvoriacej sa mláky.
Prudké svetlo, akoby ich samo nebo fotilo. To blesk šľahol do hlavného kríža. Mladíci sa zarazili v úteku. Boli by odprisahali, že sa blesk od kríža rozliezol po hroboch. Babke Katke boli nejaké blesky ukradnuté rovnako ako bola ukradnutá jej kabelka. Zo svojej prízemnej pozície si však aj cez hustý lejak nemohla nevšimnúť, ako sa po cintoríne masovo tvoria krtince. To by nebolo také čudné ako fakt, že z krtincov sa postupne vynárali najskôr končatiny, potom hlavy a napokon celé telá v rozmanitom štádiu rozkladu. Výrastkovia zvrieskli, keďže sa na nich čoskoro cerila desiatka lebiek.
K babke Katke sa odniekiaľ dotackala kostra stredného vzrastu. Pozerala na nešťastnú dôchodkyňu a vyzerala tak bezprizorne, ako len čerstvo oživená kostra môže vyzerať. V tom celkovom zjave bolo babke Katke niečo silne povedomé. „Franto, to si ty?“ opýtala sa prekvapene a pred očami jej prebehol zoznam chlapov, po ktorých po mužovej smrti pozerala viac, než by sa slušilo. Zvyšky svaloviny na kostre umožnili čosi ako prikývnutie. Než sa babka Katka spamätala, už ju mrcina poľahky zdvihla zo zeme a ťahala za ruku k domu smútku. Tam sa jeden dobrovoľne a druhá nasilu usadili a kostra, nedbajúc na lejak, poďho hneď rukou babke Katke sukne vyhŕňať. Roky pod zemou jej zrejme pridali na náruživosti.
Neďaleko sa odohrával vopred prehratý súboj chalanov, ktorí svoju absenciu zo školy už dávno oľutovali. Stádo mŕtvol im zahatilo všetky cesty a snažilo sa ich ulapiť. Kabelka ležala zabudnutá vedľa kamenného anjela. Dážď zmýval bojujúce telá a farbil zem krvou. Puberťáci s vývinu sebaobrany pochopili, že sa ich kostry snažia iba dostať a nie rozpárať ako v lacnom horore. V pamäti rýchlo dolovali hmaty z akčných filmov. Pred útokom dokonca našli pár lopát zabudnutých partiou funebrákov a oháňali sa nimi ako basebalisti. Niekoľko odvážnych umrlcov to schytalo a ich hnáty lietali naširoko-naďaleko. Ale chlapcom pomaly dochádzal dych. Pomer 50:1 pochopili aj bez dokončeného vzdelania a pri poslednej snahe preraziť si cestu ich kostry schmatli za nohy, zdvihli do vzduchu akoby nevážili ani gram a hodili do najbližšej jamy, z ktorej pred chvíľou vzišli. Zem sa v tom momente za nimi zavrela.
Romantika pri dome smútku tiež nemala ideálny scenár. Babka Katka sa už spamätala z toho, že jej vdovský status sa nečakane zmenil a hľadala možnosti, ako sa dotieravého zablateného kostlivca efektívne zbaviť. Uvedomila si, že v pravačke stále kŕčovito drží barlu. Bez hlbších poznatkov fyziky odhadla ideálny rozmach a bum... kosti zapraskali ako keď sa drevo láme. Babka Katka zvrieskla, lebo Frantova ruka sa oddelila od zvyšku tela a ostala chlípne zakvačená do jej stehna. Mimika kostlivca bola neopísateľná, pretože sa jednoducho opísať nedá. Druhý úder bol tiež ako z drevorubačskej učňovky, a to sa už Frantova gebuľa kotúľala dolu schodmi. Zvyšok mŕtvoly stál chvíľu na nohách. Vtom sa z Frantovej lebky ozval hurónsky smiech, ktorý babke Katke takmer privodil inkontinenčné starosti. Vzduch preťal ďalší blesk nasledovaný burácajúcim hromom, potom všetko stíchlo. Kostlivci zmizli, dážď ustal a vyšlo jesenné slniečko. Možno aj dúha, ale to mala babka Katka na háku. Chvíľu posedela, kým sa jej upokojil tep. Pomasírovala si miesto na nohe otlačené od Frantovho pahýľu a pomaly sa pobrala preč. Opatrne, čo keby výrastkovia niekde čakali... aj keď tipovala, že asi už budú tatam. Pri soche si našla kabelku, zodvihla ruženec a so Zdravasom na perách sa vydala hľadať igelitku. Škoda by bolo nechať tu toľko kahancov. Ten jej dôchodok napokon nie je až taký veľký, ako si čerstvo pochovaná mládež myslela.
