Dozneli šepkané modlitby i pestrá vrava miestnych ľudí, ktorí tu raz do roka náhodne postretnú známych zďaleka. Zvyšky vody v pohodených krhliach začali primŕzať.
V tom tichu iba kvetmi skrášlené náhrobky ostali svedectvom ruchu, ktorý tu panoval. Pomaly na ne sadala hmla a mramor sa leskol vlhkosťou. Pofukovalo a posledné listy na stromoch pri chodníku si ešte ako-tak šumeli.
Na jednom z hrobov doháral kahanec. Žltooranžový plameň chránený dekoračným sklom odolával počasiu a z hutného vosku ubúdalo iba pomaly. Svetielko sa odrážalo od lesku vytepaných písmen na náhrobnom kameni, ale pribúdajúcu hmlu už preniknúť nevedelo. Kto by sa prizrel lepšie, uvidel by vedľa plamienka ešte jedno sýtočervené svetlo. Ním svietil elektrický kahanec. Jeho svetlo netancovalo v poryvoch vetra, bolo vzpriamené a rovnomerné. Kahanec zadumane sledoval, ako ubúda z jeho voskového súrodenca.
„Ako vidíš”, ozval sa ten, akoby mu čítal myšlienky, „môj koniec sa blíži. Pokiaľ ma nesfúkne prisilný vietor, do rána prestanem horieť. Rád by som si ešte pozrel, ako slnko rozpúšťa hmlu... Buď vďačný za to, aký si. Dosvietiš, vymenia ti batérie a zasa svietiš ďalej”.
„Možno máš pravdu”, priznal sa kahanec s červeným svetlom. „Ale pozri sa na seba. Dávaš teplý plameň, ktorý sa pohybuje vo vetre. A neskutočne skrášľuje tento hrob. Živé plamene vyprevádzajú i duše mŕtvych. Vymenia ťa, tvoj oheň nevymrie. Nie som symbolom ako ty, som len svietidlom”.
„Keď ma vymenia”, povedal kahanec spoza skla, „už to nebudem ja. Bol som sem daný ako jeden celok. To sklo ostane telom bez duše, a s tou novou príde síce nový no iný život. To by som na nasledovníka musel preniesť svoj oheň. Myslíš, že sa toho dožijem? Že niekto príde kvôli jednému kahancu na cintorín? Sem sa chodí kvôli mŕtvym ľuďom, nie zomierajúcim sviečkam.”
„A ty si myslíš, že do mňa budú dávať baterky večne?” nedal sa ten druhý. „Vezmú ma a odložia k ďalšiemu roku. Môj pobyt tu je krátky. Môj zmysel života je čakať niekde na moment, kedy ma znovu zapnú. Možno vydržím viac ako ty, ale som aj viac bezúčelný.”
Plameň voskoveho kahanca sa zatrepotal akoby nesúhlasil. Vietor silnel. Alebo to nebol vietor, možno sa iba duše zosnulých preháňali po mieste posledného odpočinku
Elektrický kahanec bol na moment hrdý, že odoláva počasiu. Pocítil čosi zvláštne...s vetrom akoby prišiel nový chlad, ktorý do neho pomaly prenikal. Netušil, že to mu vlhkosť cez nekvalitné plastové spoje preniká do tela. Svetlo mu na okamih zabliklo. Jeho druh v nočnej samote si to nemal kedy všimnúť. Doháral, zmenšoval sa, ale bojoval.
Silný prúd vetra prišiel nečakane. Zhodil moderný kahanec a ten sa skotúľal po náhrobnom kameni na betón povedľa. Pri páde sa mu ulomil kryt svetielka a zhasol navždy.
Nad mramorovými doskami sa vznášal ledva badateľný stĺpček dymu. Náhrobný kameň, ktorý oba kahanec po celý čas mlčky pozoroval, posmutnel. Jeho miesto na cintoríne ho predurčovalo byť svedkom mnohých koncov. No skľučujúca samota, ktorá nastala po utíchnutí oboch kahancov, sa mu už teraz zdala byť nekonečná.
