Tento rok si "babí" povedala, že vnúčatá sú už dosť veľké na to, aby jej stromček vyzdobili úplne samé. V náručí si doniesli škatule plné nádherných dekorácií, ktoré im rodiča pribalili na návštevu. S radosťou začali to všetko vybaľovať a predvádzať babke. Čoskoro boli na zemi otvorené krabice plné zlatých gúľ, anjelikov, stužiek, mašlí, srdiečok. Babka nevychádzala z úžasu. Akoby do izby niekto vniesol poklad priamo z neba. Najprv dali spoločne na stromček svetlá a potom už nechala vnúčatá, nech si zdobia.
Keďže boli šikovné, onedlho bol stromček vyzdobený. Prežiaril celú izbu. „Hotovo,“ zahlásili vnúčatá, vytiahli mobily a babku i stromček si prestali okamžite všímať. Starká posmutnela. Spomenula si na časy, kedy ich ako bábätká nosila o Vianociach na rukách a oni rúčkami rozhojdávali ozdoby na stromčeku. Mala pocit akoby sa časom odcudzili. „Čosi tu chýba“, povedala a z vrecka vybrala malú vianočnú guľu. Ale akú! Farba, kedysi zrejme červená, na nej bola vyblednutá, popraskaná, s nepeknými tmavými, priam hnedými fľakmi. Babka ju hrdo zavesila na najvyšší konárik stromčeka a nevšímala si, ako sa tej guli vnúčatá smejú. Zvolala ich aspoň na sladké vianočné pečivo s čajom. Vnúčatá bez toho, aby odtrhli zrak od telefónu, vyšli za starkou z izby.
Stromček osamel.
„Čo si zač? “ spýtala sa starej gule zlatá pika, ktorá si hovela na vrchole stromčeka. Tým, že to bola najvyššie umiestnená ozdoba, považovala samu seba aj za najdôležitejšiu. Bola presvedčená, že musí vedieť všetko o všetkých ozdobách. A hlavne o tejto škaredej guli, ktorá tu uprostred zlatej nádhery visela akoby omylom.
„Som červená vianočná guľa lásky” odvetila nepekná ozdoba. „Pochádzam z prvého vianočného stromčeka, ktorí ľudia mali v príbytku. Keďže nevedeli, čím ho ozdobiť, prišiel anjel a doniesol im šesť gúľ, šesť symbolov Vianoc. Ja som jedna z nich. Som na miestach, kde sa vytráca láska. Keď jej je málo, som aj ja bez farby.” Pika, anjeli, i ostatné ozdoby sa prestali pohojdávať na konároch a začali si viac všímať starú guľu. „A tých zvyšných päť ozdôb bolo akých?“ spýtala sa pika.
„Guľa šťastia bola zelená, guľa radosti žltá, guľa odpustenia strieborná, guľa pokory biela a guľa života modrá. Dlho sme boli spolu so sviečkami jedinými ozdobami stromčekov. Potom však ľudia chceli viac ozdôb, viac darčekov, väčšie a krajšie stromčeky, Prvá z nás sa stratila biela guľa. A potom postupne ostatné. Nahradili nás dekorácie z obchodov.“
Výzdoby na stromčeku mlčali. Uvedomili si, že o Vianociach vlastne netušia vôbec nič. Doteraz ležali v krabiciach na povale a vedia len, že ich úlohou je visieť, kým ich neskôr neuložia naspäť do krabíc. Nikdy riadne nerozumeli tomu, čo sa okolo nich počas sviatkov deje. Posmutneli. Napriek svojej kráse a novosti si pri starej ošúchanej ozdobe pripadali bezvýznamné.
Otvorili sa dvere obývačky a do izby vošli rozveselené deti na čele so starkou. Spoločne sa smiali a objímali. Miesto mobilov mali v rukách album so starými rodinnými fotografiami a šálku babkinho čaju z byliniek, ktoré starká celý rok kvôli týmto spoločným chvíľam starostlivo zbierala a sušila. Na chvíľu sa zarazili, pretože stromček vyzeral akosi inak. Akoby prednedávnom povešané výzdoby vybledli a dali tak vyniknúť starej červenej guli, ktorá sa teraz žiarivo trblietala na celú miestnosť.
