Keď sa všetko v dome zišlo na slávnostnej večeri a izba osirela, žiarovky prestali blikať, aby si aspoň trochu oddýchli. Pod stromčekom ležali darčeky. Ako sa tam dostali, to vedia len ony a stromček. Spolu si užívali vzácny čas, keď sú pohromade a v tichu predtým, ako do izby vtrhnú nadšené deti.
Stromček zbožňuje tento moment. Teda do chvíle, kým sa darčeky medzi sebou nezačnú hádať. Robia to každé Vianoce. Márne im stromček dohovára, aby s tým konečne prestali, že sú predsa sviatky radosti a najmä toho pokoja. Ale na podlahe pod ním sa deje presný opak. Samá zvada, prekrikovanie a doťahovanie sa. Vždy je to rovnaké. Darčeky sa medzi sebou hádajú, ktorý z nich je väčší, ťažší, hodnotnejší a krajšie zabalený.
Bokom ležal osamotený darček, akoby sem ani nepatril. Obyčajná krabica odetá vo sviatočnom červenom papieri s bielymi vločkami. Až na to, že papier aj krabica boli na jednom mieste roztrhnuté. Z toho miesta svietil na koberec kruh jasného svetla. Všimol si to stromček a všimli si to i ostatné darčeky. Z kruhu sa vynorila maličká postava. Žiarivá ako človiečik zložený z milióna svetelných bodiek. Jej pohyby vyzerali, ako keď tancuje plameň sviečky a každý zanechával vo vzduchu spŕšku iskier. „Volám sa Prekvapenie,” predstavila sa bytosť. Darčeky až zašuchotali baliacim papierom. Končene spoznali to, na čo sa deti vždy cez Vianoce tak tešia. Bytosť už nepovedala nič, ale vyskočila na okennú parapetu, odtiaľ na stromček, zanechávajúc za sebou svetelný pás, ktorý postupne bledol. Na stromčeku rozhojdala pár gúľ a potom vybehla z izby popod dvere do kuchyne, kde všetci sedeli za stolom pri štedrej večeri. Prekvapenie zhodilo zo stola vidličku a sfúklo jednu sviečku. Dospelí si mysleli, že to prievan, deti to brali ako znamenie príchodu darčekov.
Prekvapenie pokračovalo svojou cestou. Prešlo plnou špajzou cez pootvorené okno po stene domu na balkón. Na balkóne bola hromada darčekov. Všetky zabalené do čierneho papiera túžobne cez okno hľadeli na stromček, pod ktorým sa len pred chvíľou Prekvapenie zjavilo. Ako zbadalo darčeky, pobledlo a posmutnelo. Boli to darčeky, ktoré v sebe stratili moment prekvapenia. Stretávalo sa s podobnými darčekmi rok čo rok, ale takto veľa ich ešte nebolo. Deti, ktoré ich očakávali, prestali veriť. Buď vyrástli, alebo stratili nádej, že sa na Vianoce dočkajú nejakého prekvapenia. Boli to darčeky aj pre deti, ktoré svojimi činmi za uplynulý rok spôsobili, že si darčeky nezaslúžia. Preto boli čierne a vnútri prázdne.
Našťastie je vianočná noc noc plná zázrakov. Prekvapenie poslalo iskrivý bozk Mesiacu, svit ktorého sa odrážal v snehu. Mesiac poslal bozk späť a ten pristál rovno na pouličných vianočných svetlách. Svetlá sa rozžiarili a osvietili ulicu. Potom druhú. Tretiu. A napokon svietilo celé mesto. A to dokonca na miestach, kde žiadne svetlá neboli. Ľudia prerušili svoje posedenia pri štedrovečerných stoloch a vyšli von zistiť, čo im to žiari cez okná. Samozrejme, predbehli ich netrpezlivé a zvedavé deti a spoločne žasli nad tým malým zázrakom. A najviac žasli tí, ktorí neverili, že je také niečo možné a uverili, že na Vianoce sa skutočne deje niečo výnimočné. Niektorým rodičom šli z očí slzy, keď videli objavenú radosť svojich detí tancujúcich v blikajúcich svetlách.
Darčeky na balkóne už dávno neboli v čiernom. Prekvapenie na ne silno fúklo. Postupne sa rozplynuli vo vzduchu aby sa objavovali tam, kde sa pomaly navracala viera vo vianočný zázrak.
