Nedeľa sa mi okrem plnej schránky spája aj s od suseda sa šíriacou vôňou tradičnej sáčkovej polievky, ktorú na dvore cítim vždy, keď idem tie nešťastné dokumenty vybrať. Dnes to bude asi francúzska.
Letáky majú názov odvodený od toho, že často letia priamo do koša. Tu sa ponížene krčia pri zvyškoch po príprave nedeľného obeda. Ak majú šťastie na uvedomelú domácnosť, idú separovane medzi ostatný vyhodený papier. Tam môžu klebetiť a sťažovať sa na osud. Vraj papier použitý na ne pochádza z pokriveného zakomplexovaného smreka, ktorý žil v presvedčení, že je dub a raz bude použitý na výrobu ušľachtilej encyklopédie. A tento nešťastný koniec je vlastne karma.
Keď som letáky roznášal v Írsku, vtedy som ich ľutoval. Schránka bola väčšinou iba otvor vo vchodových dverách, cez ktorých padli na chodbu. Boli prvou vecou, na ktoré sa pri príchode stúpilo. Vinou častých dažďov na ne neustále šliapali mokré, zablatené topánky. U nás majú lepší život už len v tom, že sa dostanú do peknej schránky, často nápaditej. Niekedy je vidieť, ako sa už nevedia dočkať a kolpoltérom vypadávajú na zem. Samozrejme, existujú aj schránky odmietavé, s hanlivými nápismi typu Letáky nevhadzovať!
Okrem schránky môžu však mať aj šťastie na ľudí, ktorí na ne až túžobne čakajú. U takých si po príchode hovejú na stolíku v obývačke. Priam sa nadúvajú pýchou, predbiehajú sa vo farebnosti a v nápaditosti akcií a ponúk. Netrpezlivo čakajú na moment, kedy budú preštudované do detailov. A pán či pani domáca si poctivo zakrúžkujú všetky skvelé ponuky. Potom nastane vytúžená chvíľa, zmysel ich života. Vezmú ich do obchodov a nesú v nákupnom košíku pomedzi regálmi. Slúžia ako mapa pri hľadaní zliav. Sú nezlomným dôkazom v súdnom procese, kedy sumy na pokladničnom blok zasa nesedia s reklamovanou ponukou. Napokon aj tak či tak putujú do koša ale šťastné, že do bodky splnili svoju úlohu a môže prísť nová generácia plná zliav, ktoré nikto nepotrebuje. Veď čoskoro je zasa nedeľa.
