Moja vtedy ešte priateľka bola od rána až podozrivo ambiciózna. Rýchlo mi však došlo, že potrebujem mať top a potrebujem byť top asi neznamená to isté. Vyrazili sme. Na mieste určenia sa o mňa ruvali vernostné zľavy, výpredaje, výhody, bonusy, špeciálne ponuky. So záujmom som si prezeral figuríny nahodené pravdepodobne podľa internej módy a zrazu sa jedna z nich pohla priamo ku mne.
„Môžem vám nejako pomôcť?“, spýtalo sa milo dievča, ktoré sa z figuríny vykľulo.
„Jasné,“ potešil som sa, „nemáte tip na rýchly obed? Nič ma dnes nenapadá.“ Zagánila na mňa akoby som jej chcel prebrať frajera a stiahla sa medzi police. Jej nevraživý pohľad sa prebleskoval medzi obesenými svetrami a úhľadným stĺporadím tričiek. Sledovala ma i kryla sa zároveň ako dobre cvičený snajper. Zrejme nevie variť, tak som radšej skúsil otázku z fachu: „Prepáčte, aký pánsky tovar máte v tej proklamovanej 50%-nej zľave?“ Zasa zagánila (fakt som jej frajera nepoznal) a fľochla smerom k pokladniam: „Tam sú ponožky v akcii.“ V akcii? To bol pre mňa odjakživa Arnie vo filme Commando. S pocitom rozbitých ideálov som podišiel k tovaru. Wow. Ak je toto akciová cena, tie ponožky mi musia pri nosení robiť pedikúru.
„No čo si našiel?“, ozval sa za mnou priateľkin hlas. Ukázal som. Vzala ponožky do ruky, ohmatala, privoňala, natiahla, pozrela tak cez ne do svetla, preštudovala pôvod, symboly údržby, obzrela neďaleko pohodenú konkurenciu. To všetko za pol sekundy. „Dobré,“ hlesla, „nie hrubé, elastické, nebudú z nich žmolky. Bude sa ti v nich chodiť ako v bavlnke.“ Snažil som sa prísť na to, čo je nebavlnkové na mojich momentálne nasadených a podstatne lacnejších bavlnených ponožkách, no to už ma ťahala za ruku: „Poď mi poradiť.“ Vytasila pár červených šiat, smutne viseli na vešiaku a čakali na verdikt. „Veď obe sú červené a tieto aj pokrčené,“ poukázal som. „Si slepý, tieto sú purpurové a toto vínovočervené. A to je taký strih. Tak ktoré?“ Ostal som taký zaskočený nečakaním rozšírením znalostí o farebnom spektre, že som sa prebral až pri skúšobných kabínkach. Vyzeralo to tam ako v čakárni u psychiatra. Na lavičkách sedeli chlapi, lakte na kolenách, prekrížené prsty podopierali brady a ich prázdne pohľady smerovali do prázdna. Iní sa opierali o stenu a zúrivo fejsbúkovali. Sem-tam sa pri nich odhrnul záves. Vtedy zdvihli pohľad od mobilu a ešte zúrivejšie lajkovali osobu v kabínke.
Záves pri mne sa tiež odostrel a vyšla dáma v červenom. „Paráda, berieme, poďme.“ Tí chlapi ma desili. Navyše mi niečo stále vravelo, že šaty sme dnes ráno tuším neriešili. „Počkaj, ešte vyskúšam druhé.“ Počkal som a to bola chyba „Sú mi veľké, prines mi o číslo menšie,“ ozvalo sa spoza závesu. No nazdar. Už som aj zabudol, ako vyzerali. V rozpakoch som vyšiel na predajnú plochu a vtom ma niečo pichlo do chrbta. No jasné, snajperkin pohľad.
„Ako vám môžem pomôcť?“ Tentokrát znela sucho a stroho ako hláška vo Windowse. Vysvetlil som problematiku a navigovala ma do sveta päťdesiatych odtieňov červenej. Tie kusy látky vyzerali ako jeden. Vybral som a vrátil sa do kabínok. Samozrejme, s nesprávnymi. Moja slečna s namrzeným pohľadom označujúcim absolútneho neschopáka si napokon šla po šaty sama, čo situáciu skomplikovalo. Dovalila sa ešte s ďalšími modelmi. Nazval by som ich oranžové. Začala si ich všetky skúšať. Krútila sa medzi zrkadlami v snahe získať panoramatickú 3D selfie či čo. Urobila pár drepov a pohybov pripomínajúcich trhanie buriny a napokon sa s jednými oblečenými obrátila na mňa. Pripravil som sa na najhoršie.
„No čo povieš?“
„Dobré, ale zdajú sa mi obtiahnuté.“
„To akože som tlstá?“
„Nie, to určite povolí.“
„A čo tieto?“
„Tie oranžové ti sedia viac.“
„Aké oranžové? Zasa ti to je jedno, ani ma nesleduješ.“
„Neviem, mne sa páčiš vo všetkých.“
„Netrep.“
„No tak sa ukáž. Sú OK, naozaj.“
„Vieš čo, vôbec si mi neporadil. Pozriem si ich potom na internete. Ideme vybrať ten top.“
