„Hurá, konečne si môžem postaviť snehuliaka“, potešilo sa dievčatko. Pretože bolo šikovné, čoskoro na dvore vyrástol veľký snehuliak. Ten snehuliak z dvora mal všetko, čo má správny snehuliak mať. Oči a ústa z kamienkov, nos, hrniec ako klobúk, dokonca mal starý šál na krku a halúzku v snehuliačej ruke. Kým to dievčatko stihlo všetko dorobiť, prišiel večer, potom prišla noc a rýchlo sa pobralo spolu s rodičmi spať. Stavanie snehuliaka bolo totiž veľmi únavné.
No keď všetci zaspali, začalo sa kdesi ozývať kýchanie. Hapčí...hapčí. Kýchanie bolo také hlasné, že za chvíľu pobudilo všetkých v dome. Najprv vstal ocino a počúval, čo za zvuky ho to zobudili. Hapčí...hapčí, ozývalo sa bez prestávky. A prebudilo to už aj maminu. Obaja vstali a potichu šli pozrieť dievčatku do jeho detskej izby. Mysleli si, že pri stavaní snehuliaka prechladlo a teraz kýcha. Ale dievčatko pokojne spalo. No to čudné kýchanie neprestávalo. Hapčí...hapčí. To sa už zobudilo aj dievčatko a všetci traja prekvapene a pozorne načúvali, odkiaľ to kýchanie asi ide.
„To kýcha náš snehuliak!“ zvolalo dievčatko. A skutočne. Snehuliak kýchal, až mu hrniec na hlave nadskakoval. Rodina sa na to chvíľu pozerala cez okno. Za snehuliakom ísť nechceli, lebo vonku bola riadna zima a tma. Ocino s maminou chvíľu premýšľali a potom ocino povedal: „Musíme k nám hneď ráno zavolať lekára“.
Na druhý deň prišiel ujo doktor. Položil svoj doktorský kufrík na zem v predsieni, vyzliekol si dlhý kabát a spýtal sa rodičov: „Kde máme pacienta?“ Pozeral sa pritom na dievčatko, lebo si myslel, že je choré. „Tam máme pacienta“, povedali rodičia a spolu s dievčatkom ukázali cez okno na snehuliaka. „Celú noc kýchal. Určite mu je zima“. „Hm“, poškrabal sa doktor zamyslene po brade, „ale ja liečim ľudí, nie snehuliakov. A každý snehuliak je predsa zo snehu a preto by mal byť v zime otužilý. No keď už som tu, pozriem sa na neho“. Doktor sa obliekol a vyšiel za snehuliakom. Za chvíľu sa vrátil dovnútra a slávnostne vyhlásil: „Už viem, prečo snehuliak kýchal. Správny snehuliak má predsa nos z mrkvy. A váš ho má z chrenu. Preto ho celú noc štípalo v nose a kýchalo sa mu“.
Dievčatko sa priznalo, že nemohlo nájsť mrkvu, a tak dalo snehuliakovi chren, ktorý rodičia v zime občas kupovali. Mama odišla do kuchyne a priniesla krásnu červenú mrkvu. Dievčatko ju rýchlo vymenilo za chrenový nos. Odvtedy sa snehuliak na dvore celú zimu spokojne usmieval a už si nikdy ani len trochu nekýchol.
