Dnes sa teda rozhodli, že si jedného postavia na detskom ihrisku, hneď vedľa čerstvo zasnežených hojdačiek. Správny snehuliak je vždy z troch gúľ, tak sa rýchlo pustili do práce. Urobili malú hrudku a postupne ju kotúľali tak, že čoskoro mali snehovú guľu, ktorá bola dokonca väčšia ako niektorí škôlkari. Guľa bola krásne guľatá a biela. „Och, ale som ja skvelá guľa,“ pomyslela si. „Som silná a guľatá kopa snehu. Som taká silná, že tie malé deti ma už nevládzu ďalej gúľať. Som najťažšia a najsilnejšia snehová guľa na svete.“ Veru, takto premýšľala tá veľká guľa.
Deti medzitým usilovne hľadali sneh na druhú guľu. Tá už bola trochu menšia a keď ju mali hotovú, položili ju navrch prvej. Nebolo to vôbec jednoduché. Museli to urobiť staršie a hlavne vyššie deti, ktoré tam dočiahli. „Ojoj, ja som ale dôležitá guľa,“ začala táto guľa premýšľať, „deti ma pekne niesli a položili sem. Dokonca mi tu predtým urobili aj guľatú snehovú stoličku. Som tu ako kráľovná snehových gúľ.“
Všetci boli s výsledkom veľmi spokojní, ale snehuliak vyzeral ako veľká osmička. Chýbala mu hlava. S tou bolo najmenej práce, pretože je najmenšia. Keď bola hotová, deti len-len dočiahli, aby ju nasadili. „Fíha, to je výhľad!“ čudovala sa tá malá snehová hlava a cítila sa veľmi dôležito. „Všetko vidím a som vyššie ako hlavy týchto detí. Som najvyššie položená snehová guľa na svete.“
Samozrejme, deti potom urobili z kamienkov gombíky, oči a ústa, z mrkvy nos a z hrnca klobúk. Dokonca niekde našli pre snehuliaka aj starý šál. Potom sa pobrali domov, lebo už boli riadne unavené a aj sa zotmelo. Snehuliak tam ostal sám strážiť ihrisko. Gule sa z nudy začali medzi sebou rozprávať.
„Už ste videli takú silnú snehovú guľu, akou som ja?“ spýtala sa najväčšia, spodná snehová guľa. „Tie deti vás dve hneď na mňa položili. Vedeli, že som silná guľa a že iba ja vás unesiem. To by ste vy nikdy nedokázali. Bezo mňa by tento snehuliak okamžite spadol.“
„Len sa nenaparuj, ty jedna kopa snehu!“ ozvala sa stredná guľa. „Ja som telo snehuliaka. Mám na sebe kamienkové gombíky a len vďaka mne je tento snehuliak taký krásny. Nebyť mňa, vyzerali by ste obidve smiešne. Veľká a malá guľa... Veď by sa vám všetci smiali!“
„No, no, počkajte“, ozvala sa hlava, „ja som z vás najdôležitejšia. Ja som hlavou a rozmýšľam za vás. Som z vás najmúdrejšia. Navyše máme nos, oči, ústa, dokonca aj šál“.
„Haha, nevymýšľaj, hlava. Že najdôležitejšia... Asi ti z tej zimy zamrzol rozum“, ozvala sa zasa spodná guľa. „Trochu zafúka a hneď spadneš, lebo si malá a slabá. Ale so mnou vietor ani nepohne, taká som ja silná guľa“.
„Áno, ale bezo mňa by si bola len kopa snehu na ihrisku. Tvoja úloha je nosiť ma. Ja som telo a spájam vás obe“, skočila im do reči stredná guľa.
„Čo ste sa úplne zguľoveli?“ ozvala sa hlava, „keby nebolo mňa, vyzerali by ste ako dve gule, ktoré omylom dali na seba. Ja som hlava, ja som hlavná!“
Hádali sa takto celú noc. Ich krik zobudil vietor, ktorý odpočíval v korunách stromov. Potom do rána nevedel zaspať. Celý bol mrzutý a veľmi sa na rozhádané gule nahneval. Ráno rozfúkal na oblohe všetky mraky, spoza ktorých hneď vyšlo slnko. Keď prišli deti neskôr pozrieť na snehuliaka, všetky tri gule už boli spoločne roztopené do jednej veľkej mláky.
