Na poľnej ceste boli len ocino, mama a dievčatko, ktoré sa zabávalo naháňaním motýľov a trhaním púpavy. Spolu s mamou sa dohodli, že keď budú oddychovať pri starom dube na rázcestí ďaleko za dedinou, uvijú si spolu krásny púpavový veniec.
Dievčatko bolo nápadom také nadšené, že sa netrpezlivo ponáhľalo dopredu, aby bolo pri dube čo najskôr. Ani si nevšimlo, ako sa obloha znenazdajky zatiahla a spustil sa silný vietor. Začalo aj popŕchať. Dievčatko sa rýchlo bežalo ukryť pod dub, ktorý už bol neďaleko. Pod stromom bolo síce sucho, ale vietor z poľnej cesty zvíril prach dievčatku priamo do očí. Nevidelo teda, ako sa kvapky dažďa premenili a začalo husto snežiť. Keď si konečne pretrelo oči, všade okolo padali samé vločky. Nebolo vidieť takmer na krok. Dievčatko si až teraz uvedomilo, že nevie, kde má rodičov. Začalo kričať, no v tom vetre ledva počulo samé seba. Ako však búrka prišla, tak po chvíli aj odišla. Vyjasnilo sa, no rodičov nikde. Všade navôkol samý sneh zakrýval jarné rastlinky, ktoré bolo ešte pred chvíľou vidieť. Vyzeralo to, že príroda si chce zasa trochu zdriemnuť a rozhodla sa napriek jari zakryť bielou perinou.
Dievčatko si všimlo, že spod duba vedú v čerstvom snehu nejaké stopy. Prišlo k nim. Každú stopu tvorilo päť malých odtlačkov akoby v kruhu. „Čo je to?“ spýtalo sa nahlas dievčatko. „Zanechala nás tu pre teba líška,“ povedali stopy. „Nasleduj nás a budeš ako ona. Rýchla, bystrá, prešibaná a veľmi krásna. Budeš vedieť ľudí presvedčiť aj oklamať, aby ti dali všetko, čo budeš chcieť. Alebo si to vezmeš aj sama bez opýtania. A keď ťa prichytia, všetkým sa vyšmykneš, utečieš a skryješ sa. Skoro nikdy sa ti nič nestane.“
Dievčatku sa to veľmi páčilo. Chcelo by byť krásne a prešibanejšie ako všetci ostatní. Už by sa aj vybralo po stopách, ale vedľa v snehu boli ďalšie. A úplne iné. Vyzerali ako veľký trojuholník s piatimi prstami. „Aké obrovské stopy,“ povedalo si dievčatko. „Áno, my sme stopy veľkého medveďa,“ povedali odtlačky v snehu. „Vidíš, aké hlboké sme? Také silné má medveď nohy. Poď za nami a budeš ako on. Veľká a silná. Všetci sa ťa budú báť a budú ťa poslúchať. Môžeš si robiť čo chceš a nikto ti nič od strachu nepovie. A vlastne nikto sa k tebe ani nepriblíži.“
Tá predstava bola pre dievčatko veľmi lákavá. Byť silným, to je ono, všetci by sa ho báli. Kým premýšľalo, ktoré stopy si má vybrať, všimlo si ešte jedny. Boli to obyčajné odtlačky veľkých a malých topánok. Dievčatku boli povedomé. „Sme stopy ľudí,“ povedali odtlačky, „a keď nás budeš sledovať, nebudeš najsilnejšia, ani najbystrejšia. Budeš obyčajným dievčatkom. Ľudia ťa niekedy napomenú, niekedy vyhrešia, nie všetko ti dovolia a aj si niekedy poplačeš. Nebudeš vo všetkom najlepšie a občas sa budeš aj báť. Ale budú ťa stále ľúbiť presne takým, akým si.“
Dievčatku ostalo tak teplo pri srdiečku, že si prestalo všímať sneh a hneď sa rozbehlo po posledných stopách. Netrvalo dlho a natrafilo na rodičov, ktorí ho hľadali po celom zasneženom poli. Ich radosť zo stretnutia bola taká veľká, že prebudila jarné slniečko. To rýchlo rozhrnulo všetky mraky a čoskoro bolo všade znovu pekne a teplo.
