Čo šuflík dal -smútky, depky, samoty #1

Písmo: A- | A+

Vypísať sa, vydať zo seba nešťastnosť, to papier znesie... Nenadarmo bola tragédia vo veršoch jeden z prvých slovných umeleckých prejavov ľudstva. Smutná je básnikova duša, bolesť býva silnou múzou.

Sklamaný v sklamaní

Vyhodili ma bez pardonu

aj z posledného domu,

stala sa zo mňa sivá myš,

márne si hľadám vlastnú chyž. 

V nerestiach tohto sveta

zaniká v hmle čo len jedna vďačná veta.

Blíž! Jen k tebe, Bože blíž!

No sotva niekto čuje biednu myš.

Prestal som mať rád zvieranie davu

aj svet postavený na hlavu,

nemám rád nič a asi toľko mám,

bez peňazí, bez súcitu, túlam sa tu sám.

A navôkol miliarda ľudí zasa spí,

oni sú tí rôzni a ja iba zlý.

Hranice moje rýchlo sa úžia,

preto som nikto, pľuť na mňa túžia.

Po vráskach steká dážď

Po vráskach steká dážď

v kabaretnej atmosfére

posledných teplých večerov. 

A zmysel stratil zmysel,

rozplýva sa vo vzduchu

dym spálených nádejí

spolu s dymom tabaku.

A život... život je na háku.

Cesta plná výmoľov

zasa je bez konca.

Mozog zbavený fantázie

pomaly sa lúpe

a tento svet mojím svetom

cez myšlienky hlúpe

pridivoko húpe.

Smrť trpí sklerózou

Smrť trpí sklerózou,

inak by som už nenosil

márne výčitky,

realita nemôže takto pokračovať,

duch je mimo mňa.

Smrť trpí sklerózou,

už dávno som ju mal držať za ruku,

ostal som bábkou

nemôžem zdvihnúť hlavu

uzrieť motúzy osudu.

Smrť trpí sklerózou,

lebo pocity dávno zanikli,

uzavreli sa za brány nedobytných hradieb.

A veziem sa bez nich v autobuse

so zlou spoločnosťou.

Neukazujte na mňa prstom!

Smrť trpí sklerózou,

alebo som už v pekle...

Skryť Zatvoriť reklamu