Poťažkám si teda peňaženku. Trošku sa mi trasú ruky pri pomyslení - čo ak by som si napriek všadeprítomnej dekorácii nespomenul? Vďaka bohu za pripomienky v mobile a Outlooku, nastavil som si ich ešte pred rokom po sprdungu od ctenej polovičky (čo je, mimochodom, pri jej dominancii neadekvátne matematické vyjadrenie statusu).
Sprostý sviatok, zasipím. Blbo načasovaný. Stále som sa nespamätal z vianočného a novoročného hýrenia. V peňaženke mi výsmešne hrkajú opustené centy. Tiež sa blížia jej narodeniny. Aj to mi prezradila pripomienka s ráznym dodatkom, že milovaná neakceptuje skĺbenie oboch sviatkov do jedného.
Chce to plán. Nemám čas vymýšľať niečo originálne. Niečo z webu? Neskoro. Vsadím na osvedčenú klasiku. Kvety. Základ dlhých a šťastných vzťahov. Nič nepokazia, je pondelok, bude otvorené. Hurá na ruže. Moment. Ruže tuším nemá rada. Tak hurá na inšô. Ale čo? Zneistel som.
Zasa mi pomôže hi-tech v podobe notebooku, rýchlo prehľadať HDD a nájsť nejaké postaršie jpegy. Aha, tu je fotka, na ktorej sa drahá šťastne usmieva s kyticou čohosi v náručí. Kaktus vs. tulipán, to rozoznám, ale čo je toto? Neviem. Čo teraz? Sv. Valentín ma osvietil, print a rýchlo s foto do kvetinárstva. Chôdza, klus, šprint, výskoky, nech to stíham, kým príčina budiaceho sa stresu príde z práce domov. Cítim, ako mi začínajú pulzovať slychy.
OK, mám to, teta kvetinárka aj napriek mizernému dpi obrázka rozoznala kvety a môj privátny slovník sa rozšíril o nový pojem – že gladioly. Fajn, beriem tri a dajte okolo nich nejaké tie cingrlátka, ja si zatiaľ odbehnem do bankomatu cez cestu. Ešteže jeho obrazovka nestraší všadeprítomnou láskou, ale vyzýva ma na sporenie. Sporenie? Zrušte sviatky, potom ušanujem. Nezúčastnene mi vydáva bankovku. Aha, supermarket, skočím pre nejaké sladkosti. Bum, ovalí ma vydýchaný vzduch a pohľad na davy (zaľúbených?) ľudí. Hm, akcie sem, akcie tam. Podvedome hľadám miesta, kde sa to hmýri červenou. Tamto. Nie, to sú paradajky. Radšej sa trošku zorientujem. Dav sa tlačí v oddelení ovocia, majú recht, láska ide cez žalúdok. Moja láska je dnes stres, vyžaduje kalórie, takže šup medzi police so sladkosťami. Wow, samé čokoládky a bonboniéry srdcovitých tvarov. A čo moje srdce? Neprispôsobené na takéto nápory bije ako zvon. Sladkosti putujú do košíka.
Cestou k pokladni mi zrak zavadí o čosi chlpaté, nahádzané krížom-krážom. Plyšáky. Škoda, že neviem určiť, aké zvieratá predstavujú. Schmatnem čosi, čo vyzerá ako medvedík po lekcii džuda a hor sa platiť. A tu rada až do Afriky. Nervózne kontrolujem čas, kým sa vymotám, buď zatvoria kvetinárstvo alebo mi kvety zvädnú. OK, platím. Bežím za tetou kvetinárkou, už ma vyčkáva.
Fíha, pekná kytica, kedy ja dostanem takú? Idem platiť, nemám čím. Heh? Inflácia? Zlodeji? Alebo zdražel cukor? Či plyš? Zle mi vydali? Kurník, znova beh. Bankomat si so stoickým pokojom pýta ošúchanú kartu. Na oplátku ponúka úver na bývanie. Obrazovke dominuje šťastná rodinka. Toho sa nedožijem, v hrudi mám 170 na 140.
Konečne mám všetky pakšamenty potrebné na prežitie dňa. Pokiaľ sladkosti nie sú po záruke a pochopí plyšáka, je dobre. Dúfam. Po maratóne udalostí sa cítim sa ako továreň na Red Bull. Keď mi zazvoní mobil, lizne ma slabý infarkt. Volá mi drahá. Že tento rok si na dnes nič nekupujme, ale pôjdeme radšej na spoločnú večeru do romantickej reštaurácie, ktorú už sama pred týždňom objednala. Vraj aby som nebol v trapase ako naposledy. Help!!!
