Chlapík, nazvime ho Dodo, nosí baretku šmrncovne naklonenú smerom nad pravé ucho v uhle 30 stupňov. Občas si ju pozdvihne, upraví prehadzovačku, utrie nos do rukáva a nasadí naspať. Ruky vbok, zádumčivý pohľad na nešpecifikovanú plochu, v tvári sa rýchlosťou 60 fps premietajú analytické procesy. Keď sa zdá, že pracovný postup je už-už jasný, zrazu sa objaví náhodný okoloidúci. Akoby na just, je to nejaký známy, síce ide na bicykli ale zastaví sa, zostúpi na kus reči.
Slnko stúpa, tiene sa skracujú, úderka lopotí. Dodov nejaký známy si spomenul na účel cesty a tak opätovne štartuje vyviklanú Ukrajinu. Dodo sa vracia k práci. Pozrie na hodinky, poškriabe sa v rozkroku a zhodnotí, že na poludnie sa v rámci dobrej životosprávy treba naobedovať.
So zafučaním sadne na peň, položí bruho na stehná, otvorí plastovú misku a termosku. Konečne mi došla jeho pracovná náplň, je to buď tímový psychoanalytik alebo niečo ako tréner mužstva. „Čo chlapi, jak to neská dobre ide?! Ci boha, keby bov každý den takto, tak to máme za týžden fertig.“ Očividne unavený mančaft mlčanlivo prežúva a uznanlivo pokyvuje hlavou nad hodnotením výkonu.
Obed končí, tiene sa začínajú zasa predlžovať. Dodo si zloží montérkovú blúzu, labužnícky uprdne, popľuje dlane a ide na to. Chytí táčky, zaprie sa v teréne a nesie várku na miesto určenia. Náhoda je blbec a nejaký známy sa vracia späť. Očividne za tú dobu stratil vodičák na bicykel, pretože trošku nesústredene kľučkuje. Zastaví sa štýlom „brzdím nohami“, kalnými očami vyhodnotí situáciu v štýle „dobre vám to ide“ a po troch pokusoch trafiť sa zadkom na sedačku Ukrajiny pokračuje peši.
Dodo sa znovu chytí roboty. Pracuje asi 5 minút a jeho výkon rozhodne nie je žiadna sínusoida. Úderka väčšinou posedáva, drina ich vyčerpala. Vtom niečo naruší Dodovu koncentráciu. Blíži sa známa ŠPZtka. Ide šéf. Vystúpi z auta, pozrie na Doda, ktorému sa na čele perlí pot, pozrie na chlapov, ktorých načapal posedávať. Dodo zožne pochvalu za prácu, chlapi vynadané a bonusy za dnes asi na páske nebudú.
Dodo si s dobrým pocitom sadne na béžovú babetu, ktorá pod jeho váhou zhupne na doraz tlmičov a odfrčí domov. Úderka pospratúva vercajch a pomaly sa odplazí. Nič nenahradí pocit dobre vykonanej práce.
