„Mladý človek, ktorý sa ocitne na šikmej ploche kriminality, nie je len vinníkom, ale často aj obeťou. A to zanedbanej výchovy, chudoby, nedostatku podpory a chýbajúcej budúcnosti. Odsúdiť je preto ľahké. Skutočná výzva je pochopiť a pomôcť zmeniť tento smer ...“
Na zabezpečenie stability a existencie má každá spoločnosť pravidlá, ktorými je usmerňované správanie. Ak členovia spoločnosti dodržiavajú normy platné v danej spoločnosti, hovoríme o konformnom správaní. Správanie niektorých je však hraničné, provokatívne, ale napriek tomu spoločnosťou akceptovateľné a tolerované. V tom prípade hovoríme o nonkonformnom správaní. Medzi najzávažnejšie formy asociálneho typu správania, pri ktorom sú porušované normy a sú za ne stanovené aj tresty, patrí kriminalita a delikvencia. Zahŕňame ich medzi tzv. sociálne patologické javy. Odborníci definujú kriminalitu ako formu správania, ktorá je v spoločnosti trestná (v prípade že ide o trestné činy, postihované podľa trestného zákona). Správanie, ktoré je spoločensky neprijateľné u osôb mladších ako pätnásť rokov označujeme ako delikventné formy správania.
„Deti a mladiství sa rodia s krídlami, rodičia a učitelia im pomáhajú lietať, ale spoločnosť a tlak doby im ich môže aj zlomiť...“
Pojem delikvencia pochádza z latinského slova “delinquere”. To znamená „opomenúť, previniť sa niečím“. Delikvencia bol pôvodne pojem právnický. Dnes je však využívaný aj v sociálnych vedách, psychiatrii či psychopatológii a označuje antisociálne správanie. Delikvencia patrí medzi tzv. závažné patologické javy. Je pojmom závažného, neprijateľného správania s antisociálnym dopadom. Vznik delikvencie je určený mnohými okolnosťami, napr. psychickým vývojom, sociálnym prostredím či ďalšími významnými činiteľmi. Delikvencia je nebezpečná preto, že vznikajú škody na majetku, zdraví a životoch. A to aj preto, že pravdepodobnosť recidívy delikventov je vzhľadom na ich nevyzretú psychiku vysoká.
Charakteristickým znakom delikvencie je jej relatívna utajenosť, skrytosť a mravné poškodenie. Pritom delikventné správanie je u mladých aj v slovenskej spoločnosti rozšírené. Málokedy je však predmetné správanie a činy naozaj aj sankcionované či potrestané. Juvenilná kriminalita sa naproti tomu týka vekovej kategórie pätnásť až osemnásť rokov. Naša spoločnosť menej závažné trestné činy jedincov mladších ako osemnásť rokov viac toleruje. Domnieva sa, že ide iba o istú vývojovú fázu človeka, teda bežné správanie mladých dospievajúcich.
Najviac problémovými patologickými javmi sú v tejto vekovej kategórii predovšetkým násilie, toxikománia, opilstvo, hráčstvo, výtržníctvo, krádeže, prechovávanie psychotropných látok, vandalizmus, šikanovanie alebo prostitúcia. V zásade má takéto správanie stúpajúcu tendenciu a to s vyšším vekom jedinca. Patologické právanie je vnímané s určitou etapou vo vývoji jedinca. Ma sa za to, že po istom veku „odoznie, zmizne“. Že sa upraví dosiahnutím dospelosti. K delikvencii a juvenilnej kriminalite môžu tiež prispieť rôzne poruchy osobnosti, akými sú napríklad disociálna porucha osobnosti, emocionálne nestabilná porucha osobnosti, porucha asociálna, antisociálna či porucha sexuálnej preferencie.
S tým súvisiace disociálne správanie je charakterizované ako nespoločenské, teda sociálne neželané. Väčšinou ide o porušovanie všeobecných nariadení a zákonov. Medzi asociálne správanie môžeme zaradiť napr. úteky, záškoláctvo, automutiláciu, nadužívanie alkoholu a tabakových výrobkov či iné závislosti. Práve prevencia a pozornosť by mala ponúkať vhodné formy predchádzania rizikovému správaniu dospievajúcich. Tí totiž tvoria osobitne zraniteľnú cieľovú skupinu. Na druhej strane spektra možno vidieť viacnásobne postihovaných a trestaných dospievajúcich páchateľov. Aj preto je obdobie detstva, dospievania a mladej dospelosti tak citlivé a kritické. Pokiaľ sa s rizikami nepracuje od detského a mládežníckeho veku, opomína a prehliada sa, je potenciál uviaznutia v bludnom patologickom kruhu, pre každého mladého človeka pomerne vysoký.
