Zložitá definícia psychológie je, že psychológia je veda, ktorá skúma duševné procesy, správanie a prežívanie človeka, ako aj ich biologické, sociálne a environmentálne vplyvy. Zahŕňa tak široké spektrum oblastí napr. kognitívne funkcie, emócie, motivácia, osobnosť, medziľudské vzťahy či psychické poruchy, pričom využíva empirické metódy na pochopenie a predpovedanie správania.“ Jednoduchá definícia, môže znieť nejak takto: „Psychológia je veda o myslení, prežívaní a správaní človeka...“ Ak by sme sa opýtali na "ľudovú" definíciu psychológa, ako odborníka na dušu, mohli by sme dostať odpovede ako napr. že psychológ "... je odborník na duševné zdravie, ktorý sa snaží dostať do hlavy“ :-) alebo že jeho úloha je „... rozoberať a komunikovať problémy na terapiách s klientmi ....“
Áno, v rámci poradenských a terapeutických prístupov existuje veľa rôznych smerov (napr. humanistické, psychoanalytické kognitívno-behaviorálne či systemické). Každý smer reprezentuje iný prístup, teóriu i prax v práci s klientmi. Bruce E. Wampold je americký psychológ známy svojou prácou v oblasti psychoterapie. Preslávil tzv. faktorovým modelom (common factors model), podľa ktorého je účinnosť psychoterapie viac ovplyvnená všeobecnými faktormi (ako je vzťah medzi terapeutom a klientom) než konkrétnymi terapeutickými metódami. Preložené do ľudskej reči, viac ako samotný psychologický (terapeutický) prístup je v terapii dležitejší samotný vzťah „klient-terapeut“.
V dnešnom článku sa pozrieme na tzv. humanistickú psychológiu. Tento prístup je založený na úcte k človeku, jeho jedinečnosti a dôstojnosti. Nezameriava sa preto na „diagnostiku či opravu problémov“, ale skôr na podporu osobného rastu, autenticity, pravdivosti pri nachádzaní vlastných riešení v živote. Zakladateľom prístupu a psychoterapie zameranej na človeka bol americký psychológ Carl Rogers. Ten v prvej polovici 20.storočia vyvinul základy terapie zameranej na osobu, označovanú ako „nedirektívna terapia“. Cieľ bolo vytvoriť bezpečné prostredie, ktoré neurčuje, nevedie terapeut, ale skôr podporuje klientovo sebapoznanie a ochotu meniť sa (sebaauktualizácia). C. Rogersovo vnímanie úlohy terapeuta a názor, že terapeut má klienta „sprevádzať“, boli v jeho dobe revolučné. Klientovi sa už direktívne nekomunikovalo, čo má alebo nemá robiť alebo si myslieť, ale stal sa z neho jedinec, ktorý hľadá a určuje si svoju vlastnú cestu životom.
Tak ako jeho kolega psychológ Maslow, aj on v ľuďoch videl prirodzenú tendenciu k aktualizácii. Podľa neho ľudia sú ľudia zameraní na rast, pohyb vpred. Vychádzal z predpokladu, že základná ľudská povaha je pozitívna. Terapeutický prístup zameraný na človeka sa navyše od začiatku formoval tak, aby umožnil prácu so širokou škálou klientov v rôznych prostrediach. Carl Rogers pôvodne pracoval na klinike s deťmi a dospievajúcimi v štáte New York. Jeho klientmi boli v tom čase znevýhodnené deti s poruchami správania a ich rodiny. Neskôr pracoval aj v poradenskom centre Chicagskej univerzity, kde za ním chodil iný typ klientov priamo z univerzity (študenti, pedagógovia). Týmto naznačujem, že humanisticky zameraní terapeuti pracovali s veľmi rôznorodými ťažkosťami a problémami, medzi ktoré patrili napríklad depresie, úzkostné stavy, poruchy správania, poruchy osobnosti či psychózy.
Rozšírenosť terapie zameranej na človeka a celkový presah jej vplyvu do rôznych spoločenských vied poukazuje na to, že hoci pôsobenie Carla Rogersa patrí do obdobia spred polstoročím, jeho humanistický prístup nazerania na človeka ako „jedinečnú bytosť s potenciálom rastu“, má aj dnes v psychológii svoje pevné miesto. Na Rogersovu prácu následne nadviazali aj ďalší autori, ako napr. Eugene Gendlin, Fritz Perls, Laura Perlsová či Paul Goodman. Článok chce zdôrazniť, že v oblasti humanistickej psychológie a terapie je stredobodom človek (klient). Vo vzájomnej spolupráci sa vystihuje dôležitosť terapeutického vzťahu, kongruencia či bezpodmienkové príjmanie druhého. To sa však ľahšie povie, než v reálnej praxi urobí. Tento druh psychoterapeutického vyžaduje, aby klient aj terapeut bol plne prítomný v poradenskom procese. Dôraz sa kládol na tzv. základné podmienky úspešného psychoterapeutického prístupu. T.j. prijatie, empatiu a aktívne počúvanie, teda aby terapeut do rozhovoru nevnášal vlastné predsudky či skreslené predstavy.
„Zaujímavým paradoxom je, že keď sa prijmem taký aký v skutočnosti som, potom sa môžem aj zmeniť ...“ Carl Rogers
Terapia zameraná na človeka je samozrejme náročná nielen pre klienta, ale aj pre samotného terapeuta. Ten musí podporovať klienta v jeho osobnom raste bez toho, aby ho hodnotil alebo mu dával konkrétne rady. Tento prístup preto kladie dôraz na vzájomnú dôveru medzi klientom a terapeutom. Carl Rogers sa stal populárnym pre svoje optimistické zameranie na pozitívne aspekty ľudskej povahy. Podľa neho je pre nastolenie zdravých zmien dôležité to, čo sa odohráva „tu a teraz“, teda dynamická interakcia medzi jednotlivcami, ktorí sa usilujú reagovať jeden na druhého na základe svojho prežívania. A to vyžaduje od odborníkov (psychológov, terapeutov a iných), ich vysokú osobnostnú kompetenciu, ako predpoklad účinnej podpory a terapie pre zdravý rozvoj človeka.
