...ako napríklad polievanie kruhov za barákom kde sme sa celé sídlisko stretli, hlavne tí ktorí sme chceli ľad na kruhoch, a s kýbľami v rukách chodili naberať vodu do Jardánu. Poliať kruhy nám trvalo celú noc. Nohavice sme mali o pár minút zamrznuté na cencúľ. Ale viete čo? Boli sme štastne zamrznutí. Neskoršie sme zistili, že sa dá natiahnúť hadica z pivnice, z práčovne aby som bol konkrétny, a to nám ušetrilo veľa času a námahy. Na druhý deň sme vybehli s hokejkami na ľad a začali tie prvé zoznamovačky s hokejom. Hokeeeeeeeeeeeej! Áno, nie je nič lepšie ako dostať pukom pod koleno, alebo rovnou pukovnicou po píšťale. Chlapca v bránke nezachránili ani molitánové chrániče a šiltovka mesto lapačky. Chytať puk do šiltovky dalo kuráž. Vyrážačka nebola nutnosť, aspoň nie vždy. Modrinám a menším zraneniam sa vyhnuť nedalo, preto sme do brány posielali vždy najmenej obľúbených jedincov. Tímy sme si vylosovali tak, že sa hokejky nahádzali na kopu do stredu klziska a jeden z nás si k ním kľakol chrbtom. Po slepiačky sa rozhodili hokejky striedavo na jednu a druhú stranu ihriska. Poviem vám, že to nikdy nebolo rozhodené férovo. Vinili sme vždy za svoju prehru rozhadzovača hokejok. Koho iného to mohla byť chyba, však?
Vodopád
Dole prúdom Jordánu, cez Košúty, sa dostanete popri záhradkárskej časti rovno do Priekopy. Na juho západnej strane od Jordánu....dobre, dobre vymýšľam si, proste po ľavej strane Jordánu je záhradkárska oblasť. Neznášal som túto časť Košút a to hlavne preto, že pán čo s nami býval sa rozhodol jedného dňa kúpiť jednu zo záhradiek. Nič by na tom nebolo, keby si nezmyslel tam chovať hydinu a psa. Ani to by nevadilo, ale jediní kto tam potom chodil a musel kŕmiť tie zvery sme boli ja so sestrou. Celý deň v škole som sa tešil na to ako pôjdem poobede na záhradku nakŕmiť sliepky a zajace. Pre tých čo nechápu: to je sarkazmus. A ak stále nechápeš tak tu je vysvetlenie: Sarkazmus - Štipľavá a ostro demaskujúca irónia. Nekonečné hádky so sestrou o to kto pôjde nakŕmiť zvery sa nikdy nekončili nikdy šťastlivo. Jeden z nás to vždy musel absolvovať. Najlepšie to bolo spraviť hneď po návrate zo školy, pretože ani na jednej strane Jordánu sa nenachádzali pouličné lampy. V zimných mesiacoch to bolo dosť riskantné z viacerých dôvodov. Na konci záhradkárskej časti Košút nás s Priekopou rozdeľujú koľajnice medzi Martinom a Vrútkami, alebo naopak, podľa toho na aký smer si otočený. Keď prejdeš koľajnicami na druhú stranu ocitneš sa už v Priekope...za koľajami je malý vodopád. Vodopád má asi pól metra a voda v ňom nemá ani dva metre, ale pre nás to boli Niagáre. Tu sme trávili veľa času a hlavne v lete. Skákali sme do vodopádu z koľajníc. Dalo to kuráž, aj keď to nie je až tak vysoko, ale pre malého chlapca to bolo dosť na niaku zlomeninu, alebo rozbitú hlavu. Nie vždy sme sa trafili rovno do vodopádu, takže veľa krát si najprv dopadol zadkom na kameň a potom ťa to šmarilo do vody, tie pohľady boli k nezaplateniu. Však vieme aká radosť je tá najlepšia. Mali sme aj v obľube sledovať vlaky, kývali sme cestujúcim a občas sme aj po vlaku niečo hodili, nepýtajte sa prečo, proste občas niečo na ten vlak letelo, šuter, fľaša, blato...ale lepšia zábavka bola si dávať lisovať rôzne predmety. Najviac to boli vrchnáky z fliaš, umelých vojačikov, cvočky...áno vysvetlím len chvíľu strpenia poprosím. Prebehlo to takto: predmet sme položili na koľaj a čakali na prvý vlak. Nie vždy to vyšlo na prvý krát, tak sme skúšali kým to nebolo podľa našich predstáv. V tom čase som spoznal jedného chlapca Ďura. Ďuro bol môj dobrý kamarát až do školských čias, potom sa naše cesty rozišli nadobro. Bol v istých veciach dosť iný a tým myslím úplne iný. Bol hlavne svojský a vtedy mi to neprišlo až tak úchylne než nám to docvaklo neskôr. Rád sa obnažoval a ukazoval svoje intímne partie okolo idúcim nič netušiacím ľuďom. Aby ste boli v obraze. Stáli sme na paneloch a Ďuro začne ziapať na okolo idúcu pani :
"Héj tetaaaaaaa, héj aha."
Ďuro stál na paneloch, v ruke držal svojho pinďa a ukazoval ho okolo idúcim tetám. My sme sa šli posrať od smiechu. Koľko málo stačí aby sa chlapci pobavili, že áno. Ževraj neraz dostal Ďuro bitku doma za tieto detinské činy.
Jedného letného, slnečného dňa, myslím, že to bola sobota, sme sa s Ďurom a ďalšími kumpánmi vydali dole Jordánom. Bolo ešte skoro ráno a voda bola dosť studená, ale to nám nezabránilo aby sme nebežali po vode popri záhradkách rovno k vodopádu. Keď si šiel po vode tak si koľaje prechádzať nemusel, lebo popod ne vedie menší tunel. Toto ráno bolo ako každé druhé a keď sme dorazili k vodopádu tak sme, ako vždy, začali hľadať raky. Jeden z chalanov vybehol hore na koľaje poukladať predmety na lisovanie, ja si ale ani za nič neviem spomenúť kto tam s nami ešte bol, a v tom na nás kričí:
"Hej chaloši, je tu taška."
Všetci sme sa rozbehli k nemu a chceli preskúmať čo v tej taške je. Okrem nákupu a to myslím maslo, chleba a roztečené mlieko, sme tam nič nenašli. Tak sme sa vrátili k hľadaniu rakov. V tom ďalší chalan kričí ponorený po krk v potoku a s jednou rukou nad hladinou v ktorej niečo držal :
"Aha čo som našiel!"
Pribehli sme k nemu a v ruke držal niečo čo sa dosť podobalo na malú časť mozočku. Všetci sme na chvíľu zamrzli a po chvíli začali rozoberať čo sa asi tam mohlo stať. Najprv nás napadlo, že niekto asi chcel nachystať pascu na to aby nalákal mačky na koľaje...hm ale prečo by to niekto robil? V tom ale z ničoho nič začal Ďuro kričať z kríkov čo boli za koľajami :
"Bohaaaaaaa chalani poďte sem, bohaaaaaaaaa!"
Znel dosť vystrašene. Vybehli sme opäť hore a kým sme tam prišli, Ďuro vychádzal z kríkov a niečo držal na papeku. Keď sme k nemu dobehli všetci sme zízali na ten papek a nik z nás nepovedal dlhšiu chvíľu vôbec nič. Teda nevedeli sme čo povedať. Ďuro držal na papeku pravú ruku odtrhnutú od lakťa dole. Nik z nás sa nič nezmohol, dosť ma to teraz prekvapuje, že sme vôbec niako na to nereagovali a nespanikárili. Nik z nás pred tým nevidel oddelenú ruku od tela, ak neberiem do úvahy horory čo sme pozerali na VHS kde ich bolo neúrekom. Po dlhšom tichu sa Ďuro rozhodol z ničoho nič utekať nazad do Košút. Všetci sme bežali za ním a zastavili sme sa pár krát, keď Ďurovi padla ruka z papeka a sme sa ju snažili chytiť a pokračovať v ceste na sídlisko. V prstoch bola stuhnutá a prsty boli pokrčené ako keby niečo tá ruka zovierala tak nebol taký problém ju uchytiť nazad na papek. Keď sme dobehli do Košút, Ďuro vbehol do pieskoviska a hodil ruku medzi nič netušiace deti. Nastal chaos a panika, deti sa rozutekali domov, vtedy sme si uvedomili vážnosť situácie. Ďuro zobral ruku pod pazuchu a začal kráčať preč od pieskoviska bez jediného slova.
"Hej a ty kam ideš?" spýtal sa jeden z chalanov.
"Však domov, kam by som mal ísť?"
Odpovedal prekvapený Ďuro. Vyznelo to tak, že sme s tým asi mali rátať, teda aspoň poďľa Ďurovho výrazu.
"A čo s tou rukou akože ideš doma robiť?" pýtali sa chalani.
Ďuro sa už ani neotočil a kráčal domov. My sme ostali ticho sedieť na kraji pieskoviska a každý z nás rozmýšľal čo asi Ďuro ide doma s tou rukou robiť. Napadlo nás veľa vecí nakoľko bol Ďuro tak trošku úchylný. Netrvalo dlho a objavili sa chlapi z VB (verejná bezpečnosť). Všetci sme tam sedeli ako prikovaní. Určite sa neprišli pozrieť ako nám ide stavba hradov v piesku, aj keď som v to chvíľu dúfal.
"Dobre chlapci kde je tá ruka?" opýtal sa jeden z uniformovaných VBčákov. Tie uniformy boli vážne otrasné, vždy mi prišlo ľúto tých uniformovaných. No vysvetlili sme im že Ďuro s ňou odišiel domov. Tiež sa spýtali to čo sme sa chceli dozvedieť od Ďura, ale márne. Ževraj Ďuro dostal doma ďalšiu bitku, nie tou rukou, ale od rodičov. Na oplátku nám povedali čo sa stalo na koľajniciach a koho zrazil vlak a že jediné čo nenašli sme našli my. Radi sme pomohli pri pátraní aj keď po svojom, ale predsa. No a to bol taký normálny letný deň na sídlisku.
