bez vysvetlenia.
Napríklad ešte nie tak dávno jeho vláda kritizovala Maroša Šefčoviča — vlastného nominanta do Európskej komisie — že je slabý, že zlyháva, a niektorí ho chceli dokonca odvolať. Teraz, ten istý Šefčovič je zrazu „najlepší človek na túto pozíciu“, diplomat, hrdina, muž, ktorý vraj pomôže Slovensku presadiť sa.
Prečo táto zmena?
Nie preto, že by sa zmenili fakty. Zmenila sa len politická nálada. A Fico, ako vždy, reaguje hlavne na to, čo mu pomôže doma vyzerať dobre.
Keď sa stratí morálny kompas
To nie je pragmatizmus typu „robíme, čo je nutné“. To je politika typu „robíme, čo nám práve sadne do kampane“. A keď sa to takto robí opakovane, verejnosť si postupne zvykne, že žiadne postoje nie sú trvalé — ani vo vláde, ani vo vzťahu k hodnotám, ani k partnerom v zahraničí.
Problém je, že týmto sa deformuje morálny kompas — nielen Fica, ale aj celej politickej kultúry. Už sa nehrá o dôveru, konzistentnosť, alebo o to, čo je správne. Hrá sa len o to, čo znie dobre dnes.
Otázka teda nie je, či je Fico pragmatický. Otázka je, či sme ochotní takúto „pragmatickú“ politiku akceptovať ako normálnu. A čo to spraví s našimi očakávaniami od verejných činiteľov.
Možno je čas začať znovu vyžadovať, aby slová a postoje mali pamäť. Aby sa politika nedala „resetovať“ každé tri mesiace podľa nálady, či počasia.
