Dilemu, či sa vydať alebo nevydať na cesty do upršaného ránavyriešil pohľad do mapy: Našim cieľom je priesmyk Col de l'Iseran voFrancúzsku a ak si dnes doprajeme deň voľna, nestíhame to. Skúšali smehľadať aj alternatívu, ale všade naokolo samé dvetisícové priesmyky, tak rekupoďme radšej cez jeden, ako ísť cez tri aj keby boli nižšie. OK, stúpame teda,ideme do Airolo a odtiaľ na Nufenenpass (2478mnm, 1318m/24km - z Airolo).Cestou do Airolo to vyzeralo, že počasie sa umúdri, ale bol to len klam.V mestečku sme nedopatrením nekúpili jedlo, predpokladajúc, že cestou napriesmyk niečo zoženieme. Aj sme zohnali, ale neodporúčam sa na to spoliehať,oni mali totiž akýsi štátny sviatok a tak obchody boli zavreté. Problém bol v tom, že na tých 24km sa v piatich dedinách nenašlipotraviny, chlieb sme si kúpili v jednom hosteli. Stúpanie bolo našťastiedosť prudké, inak by sme zamrzli. Posledných päť kilometrov začal fúkať prudkývietor a za teploty +2°Csa začal dáždik meniť na sneh. Navrchu (proti)vietor dosahoval odhadom 90km/h rýchlosť, nakoľko maskoro zhodilo z bicykla.
V reštaurácii navrchu sme sa po trochhodinách ako-tak zohriali a s maximálnym sebazáporom sme sanaobliekaní dali na zjazd ...
Neboli sme našťastie sami, čo spravili túto„samovraždu“, boli tam ešte dvaja Nemci, ktorí odchádzali práve vtedy, keď smemy vyšľapali na priesmyk. Zo začiatku som sa obával, aby cesta nebolazľadovatelá, ale za druhou zákrutou som sa uistil, že nič sa nedeje, preto somsa pustil dolu, čo to dalo, nech to mám už za sebou.
Protivietor ma raz skoroprehodil, ale šťastne sme sa stretli po pár minútach v Ulrichene, kde užbolo celkom príjemne, až na to mrholenie. Inak, tento zjazd odporúčam všetkýmzjazdárskym fajnšmekrom, nevyfotil som ho z pochopiteľných dôvodov, alemyslím, že počtom serpentín sa blíži ku Stelviu. V Ulrichene bol otvorenýsupermarket, teda konečne sme sa nejedli!
Odtiaľto to už bolo len klesanie do Vispu, napravo i naľavo doliny satýčia štvortisícovky, ktoré sme ovšem nevideli kvôli hmle, ale verili sme, žesa tam ukrývajú. Po nejakej hodinke sa mraky trošku potrhali a zočili smenakrátko tú nádheru, ale boli dosť ďaleko. Vo Vispe sme sa zložili v jednej búdke s výhľadom do matterhornskejdoliny...
Ráno nás čakalo ďalšie prekvapenie - svietilo slnko volalo nás pokračovaťďalej. Taká ponuka sa nezahadzuje, dnes nás čakal deň „D“, môj životný sen, napláne bol Zerrmatt (18??m.n.m), dedinka priamo pod Matterhornom. Bolo sa trebavyšplhať 40km dlhou dolinou, čo sa nezdal byť problém, ale aj tam je stúpanie.
Matterhorn (4478mnm) sme videli počas 15 minút iba 10 sekúnd celý, ale bol tozážitok! Je to idol horolezcov a sen asi každého, kto ho videl nafotografii. Cítil som sa tam taký malý, hoci bol od nás pár kilometrov ďaleko.
Aj Zerrmatt pôsobí veľmi pekne, je v symbióze s alpskou prírodounaokolo. Šesť kilometrov poniže sú veľké parkoviská a do mestečka sa dádostať iba zubačkou (Matterhornský expres). V obci jazdia lenelektromobily, od taxíkov až po malé nákladné autíčka. Námestíčko je obklopenéhotelmi s balkónmi ovešanými kvetmi...
Zjazd, na ktorý somsa celou cestou hore tešil bol zrušený kvôli protivetru J. Ten nás prenasledoval aj za Vispom, pri jazdev peletóne sme šli priemernou 16km/h po rovine. Potom už tradične začalopršať ale začíname mať rezistenciu na dážď, možno je nakoniec doslovne pravda,že sa dá zvyknúť si aj na šibenicu... Pomaly sa blížime jednak ku hraniciam s Francúzskomale aj k našim jazykovým hraniciam, nakoľko začína prevládať tretí úradnýšvajčiarsky jazyk - francúzština. V tej rozumiem jedine žtén, ale aninapísať to neviem. Prichádzame do Sionu, kde sa aj ukladáme na noc, aby sme saráno vydali do krajiny, v ktorej sa budeme cítiť ako po pomätení jazykovpri stavbe Babylonskej veže...
