Katka je super zubárka. Drahá ako fras, fakticky, ale milá osoba. Nebyť toho že je stomatológ, možno na ňu aj veselo žmurkám, no takto, mám rešpekt. Vidíme sa tak raz za tri roky, áno viem, som nezodpovedný, asi preto som si v zube našiel dierku. Čo som to len.. Aha, bolesť! Pri jednej vŕtačke-bzúkačke, kedy som napichaný lokálnym umŕtvovadlom zahlásil, že cítim, ako všetko cítim, Katka praštila francúzskym kľúčom o svoj teleskopický stolček, ukázala na dvere a rezolútne zavelila: „Marš na röntgen!“
Röntgen je super. Mať ten aparát doma, viem si predstaviť ako s ním robím pokusy. Pofotiť si ruku, ruku s hodinkami, ruku v rukavici, nohu, nohu v topánke, alebo sa doň strčiť aj celý, cvaknúť sa, dorobiť vo fotošope nejaké chutné pozadie a poslať výsledok svojím známym, že aha, aký som originál. Čo som to len... Aha, snímkovanie! Moja servismanka po vyvolaní momentky spľasla rukami: „Namôjveru ty si ale divný!“ Prestrašil som sa, že mi Katka vidí do hlavy a pozná všetky erotické fantázie. Ale nie, ona videla len snímok môjho zubu. Tak si predstavte, že normálny človek (Vy) má v stoličke štyri nervy. Čo cípik, to nerv. Ja ich mám osem! Zaraz sa vysvetlila moja celková citlivosť na podnety.
Mám takú teóriu. Ak si do svojej zubnej dierky budem pchať zubnú pastu, zub to pochopí ako liečbu a začne sa zaceľovať. Pchám si ju tam už druhý týždeň a, nie som si istý. Zmenšuje sa? Zväčšuje? Zubná pasta je super, niektoré voňajú úplne konzumne, ba aj tak chutia. Hlavne tie detské. Veď oni v továrni na pastu dobre vedia, čo je dobré. Čo som to len.. Aha, zavolať Katke o termín. Viem, že to budem musieť urobiť, aby sa z malého problému nestal veľký. Cítim sa nesvoj. Uhýbam. Odbáčam. Zahováram. Strašne, ale naozaj strašne sa mi nechce.
A prosím, nekritizujte, že tento príspevok je o ničom. My, ľudia so zdvojenou nervovou sústavou sme citliví aj na kritiku! :o)
