Poslucháči rádií sú zvláštna cháska. Úplne iná, ako čitateľská, televízna a sociálnosieťová... Svoje rádio vnímajú hmlisto. Ich rádio vytvára organizované zvuky. O čosi znesiteľnejšie, od ruchu zbíjačky, toť cez ulicu.
Tragédia objavu „auta smrti“ zdvihla nevídanú vlnu ohlasu. Zaiste právom. Desiatky udusených neďaleko slovenských hraníc nepatria medzi bežné. Ani v každodennej čiernej kronike.
V sezóne uhoriek bulvár vďačne prijíma čokoľvek s nádychom exotiky. Ak sa pridá moc, sláva a peniaze, mixáž je ideálna. O to viac, keď naša skromná domovina hosťuje giga-celebritu, z ktorej sa trasú kolená celebrite krajskej.
Mladosť a optimizmus koexistujú v harmónii. Diskusia na ktoromsi portáli, pod videom nadupaného športiaku by sa dala zhrnúť do vety – aj ja si také raz kúpim. A keď nie lambo, aspoň teda, meďáka limited edišn.
Keď v roku 1986 generálny tajomník ÚV KSSZ, Michail Gorbačov oboznámil občanov „socialistického tábora“ s tézami Perestrojky, zložité súkolia režimu mleli z posledného.
Netrvalo dlho a dočkali sme sa. Zelovoc Európa otvára pobočku aj na Slovensku. Ako pán minister vnútra Kaliňák cez agentúru SITA oznámili, jeho rezort „...už rokuje o pomoci s rakúskymi partnermi.
Pokúsim sa o explicitné vysvetlenie potemkinovskej parády, ktorú sa vrchnosť rozhodla implementovať do ekonomickej kategórie, ovplyvňujúcej život pouličného smrteľníka viac, ako by si pomyslel. Ide o novučičké zložky HDP.
Sme na dobre známom mieste. Vieme, že s pravdepodobnosťou, ktorá sa takmer rovná istote na ňom nenatrafíme na nič prekvapivé. Je to miesto, ktoré poznáme i poslepiačky. Z času na čas sa ale stane, že všetko je odrazu, inak.
Všimol som si, že odhadom, jedna desatina autorskej obce rada využíva položku s názvom: ZAUJALO MA. Pravidelne ju zaujme, ich vlastný článok.
Ľudové príslovia a porekadlá, majú takú vlastnosť, že extrahujú stabilné pravdy v ich najčistejších podobách. Jedno z nich znie: „podľa seba, súdim teba“.
Nepatrím medzi častých strácateľov dokladov, ale stalo sa. Jedného dňa, práve keď ho potrebujem, občiansky preukaz v čudu. Bundy šacujem, šuplíky kutrem, do auta nazriem, hľadám na tých najnemožnejších miestach.
Téma dnešných dní podnecuje extrémne fantázie. Utečenci zaplavia Slovensko. Hrozí nám výstavba mešít. Epidémie exotických chorôb. Kriminalita. Bombing. Hladné krky. ISIS... Dovolím si podeliť sa s vami o jeden príbeh zo života.
Máte radi roztomilé príbehy o psíkoch, batoliatkach, domácej kuchyni, púpave a veselých zážitkoch? V takom prípade browsujte ďalej. Tuná vás čaká len znôška najcynickejšieho fujto.
18. 3. 2015, vo večerných hodinách, som sa stal svedkom podivnej udalosti. Záhadní muži v čiernom viedli politickú agitáciu, hraničiacu s nabádaním na terorizmus.
Možno tiež patríte k ľuďom, ktorí do divadla chodia sporadicky a predsa si uvedomujú každodennú naliehavosť mefistotelovských volieb. Mám silný vnútorný pocit, že jednou z nich je triviálna otázka. Pozná ju u nás každý. Volá sa: „s bločkom, či bez bločku?“
Niet poučnejšieho vtipu, ako prečítať si staré noviny. Zvesti, ktoré nadchýnali svojich súčasníkov nám dnes pripadajú banálne. Neuveriteľné, svietime elektrinou, Adolf sa nedočkal uznania a na Mesiaci ostala šľapaj človeka. Všetko je jasné, vízie kartárok tromfli karty reality. Nás ale viac zaujíma, čo príde dnes, zajtra...
Mám takúto predstavu: Ak na parkovisku prichytím niekoho pri vlastnom aute s mojimi puklicami v ruke a on povie, že si ich chcel len požičať a hneď vrátiť, nepokyvkám zúčastnene hlavou, ale rovno mu natiahnem cez držku. V svojej podstate ide o jednoduché počty. Hoc nevylučujem ani tú hypotetickú možnosť, že sú na svete ľudia, ktorí by si chceli puklicu iba požičať (a vrátiť).
Ľudské spoločenstvo od nepamäti miluje svoje módne vlny. Niekto učenejší by ich možno zval kultúrnymi. Raz všetci nosia dlhé vlasy, potom zase bajúzy. Raz je jedno vajce denne zdravé, inokedy škodlivé, ...lebo cholesterol. Raz treba potvorského kliešťa krútiť v protismere hodinových ručičiek, potom ho len kmásať za nohu. Stokrát opakované sa stane pravdou, kratšou či dlhšou, večných je málo. Ešte aj tá večnosť je vraj diskutabilná. A tak sa stalo, že som v tomto našom svete relativizmu vkročil do reštaurácie. Relatívne dosť hladný.
Porada nášho manažérskeho teamu. Za vrchstolom sedí BigBoss., po jeho pravici Šéf, ľavici Malýšéf, a ešte kadejako a poprehadzovane Madam, Cicuša, Lolo, skupinka bezmenných a Ja. Všetci, okrem BigBossa máme kŕče v bruchách. BigBoss podrobuje preukrutnej kritike všetkých zúčastnených. Jej intenzita závisí od množstva činiteľov, z ktorých niektoré sú premenné. Dôvodom je stagnácia rastu, a ako je dobre známe, rast by mal neustále rásť. No nerastie. Jediné, čo rastie spoľahlivo sú naše vredy a srdcové arytmie.
Nie milé feministky, moja príhoda nebude o ďalšom z radu Vašich víťazstiev. Netýka sa ani rozchodu, ani ovocnej diéty, ani iných obľúbených lifestyle tém. Rád by som nasledujúce riadky venoval istej mimoriadnej osobnosti. Bola to ona, kto skorigoval môj pohľad na nadradenosť človeka ako druhu, aj samoľúbe presvedčenie, že inteligenčný kvocient je základným faktorom úspechu väčšiny našich snažení.
