A tak uvažujem, kto ovláda joystick tohto novodobého posla vojenských technológií rozsievajúceho smrť. Aké motívy vedú mladých chlapcov s bledou pokožkou a trochu červenými očami presunúť sa od hrania počítačových hier do virtuálno-reálneho sveta vojen.
Vlastenectvo? Sebarealizácia? Spoločenské uplatnenie? Viera? Peniaze?
Uvažujem, akí asi sú, ako myslia, ako vnímajú svojho virtuálneho protivníka, či ho poznajú, či niekedy fyzicky boli v krajine, ktorú kropia bombami, či premýšľajú nad motívmi rozkazov, ktoré dostanú, a ktoré sú napokon povinní ako vojaci plniť.
Uvažujem, či by dokázali prežiť v priestore bez pohodlia civilizácie, tak ako ich virtuálny nepriateľ. Či by sa ich chápanie vojny zmenilo v momente brodenia sa krvou. Či by sa s penou na ústach, držiac si črevá v rukách, na opačnej strane planéty statočne pozerali do očí svojho protivníka, či by ich presvedčenie neochvejne hnalo stále vpred obetovať sa, pretože majú navrch, pretože vedia, za čo bojujú.
Uvažujem, či si uvedomujú zákonitosti akcie a reakcie, že každou anonymne sťatou hlavou, vinnou či nevinnou, povstanú tri ďalšie, s jedinou myšlienkou, pomstiť svoje rodiny.
Uvažujem, nakoľko im ich práca, smrť medzi kávou a šiškami, pripadá zaujímavá a zábavná.
Uvažujem, či aspoň tušia, že vo vojne, ktorú vedú z pohodlia svojho kresla, spoľahlivo prehráva, Človek.
foto: http://breakingdefense.com/2013/02/retired-gen-deputula-drones-best-weapons-weve-got-for-accurac/
