Miliarda Eur sú dva milióny bankoviek po päťsto. Jedna päťstovka váži 1,12 gramu, dva milióny krát 1,12 gramu, to máme rovných 2240 kilogramov papiera, na objem vtlačiteľného do priemernej dodávky. By šlo, hodinka fúrikovania a máme miliardu v komore. Paráda.
No a čo ďalej? Tu sa fantazijné chodníčky prudko rozchádzajú. Ako vraví múdrosť, sto ľudí, sto chutí. Spôsobov, ako míňať je nepreberné množstvo. Rochniť sa v bazéne na Pasienkoch naplnenom tou najlahodnejšou vanilkovou zmrzlinou by mohlo zanechať zdravotné následky, preto treba postupovať rozumne. Autá, vily, jachty, darčeky príbuzným do tretieho kolena, príspevky na charitu, cesty okolo sveta, čokina pre všetky deti v okrese, výlet na ISS, Rytmus hiphopujúci happy birthday na narodeninovej párty, vlastná televízna šou, tisíc plyšákov v posteli... no naskutku milý program, hovadiniek na celé roky. Ale skúsme zapojiť podnikavého ducha. Ako by sa dali z jednej miliardy urobiť dve?
Sa to nezdá, ale keď máte v punčoche miliardu, všetko ide akosi ľahšie. Pomalšia cesta je cestou istoty. Sú na svete veci, ktorých drahota predbieha infláciu. Vagón zlata, dobrá vec. Ale my chceme podnikať, a podnikať v Európe - jedna báseň. Drobní živnostníci, nemračte sa, reč je o vyššej lige – konzorciách.
Aby konzorcium mohlo profitovať zo svojej konzorciálnej výhody, musí byť nadnárodné, to jest, international. Štatútom international získame vážnosť, lebo jednak, termín national pôsobí spiatočnícky, ale druhak, international je vstupenka do sociálneho klubu neobmedzených možností, líšiaceho sa od klubov smrteľníkov. Základom je investovať v krajine, kde dostanem „investičné stimuly“. Niekedy sa výsledná suma stimulov takmer vyrovná sume investovanej. Naviac, ako budúci daňový poplatník dostanem od úradov zaprdeného štátiku, ideálne východoeurópskeho, všimné, ktoré sa volá „daňové prázdniny“. Politici týchto štátikov zúfalo prahnú po tzv. zahraničných investíciách a kto pred očami verejnosti preukáže viac zásluh v oblasti záchrany zamestnanosti, tomu sa bude tlieskať.
Pretože v biznise ide predovšetkým o peniaze, musíme si ich toky postrážiť. Fundamentálny nástroj pre zblbnutie daňových úradov je finančný transfer, ktorý sa volá „transfer priceing“. Ide v ňom o to, že výmena služieb a tovarov medzi pobočkami v rámci nášho konzorcia je nepriehľadne zapatlaná. Aby nás niekto efektívne zdanil, musí mať kontrolu nad našim účtovníctvom, ale on ju nemá, pretože má len to, čo sami priznáme, sme predsa international. Náklady priznáme v krajine, kde sú odpočitateľnou položkou pri daňovom základe, dividendy priznáme v krajine s nulovým zdanením a zisk prelejeme do daňových rajov.
Ak by sa to niekomu zdalo príliš zložité, premietneme si princíp konzorciálneho podnikania do podnikania živnostníka. Dajme tomu, že chceme prevádzkovať stánok PNS. 1. postavíme si stánok – 2. časť z neho nám zaplatí štát – 3. pracovnú silu v stánku nám uhradí štát – 4. z našej činnosti odvedieme symbolickú daň – 5. keď stimulačná vlna skončí, zbalíme svoj stánok, hop sa, hor sa, ide sa do ďalšej krajiny.
Štátom s najnižšími výrobnými nákladmi je údajne Čína, vraj kvôli nízkym mzdovým nákladom. Ktovie, možno to ešte platí, každopádne, teritórium neobmedzených možností zhodnotenia kapitálu je momentálne EU. Je úplne jedno, či vyrábame drevené dzindzíky, alebo predávame gumené jojo. Veľkorysé podnikanie potrebuje veľkorysé obzory. Rôčik-dva, a náš zázračný žoch vrhne mladé. Treba sa však poponáhľať, bo nie je úplne isté, ako dlho ekonomický zázrak potrvá. Planét vhodných k tomuto modelu podnikania v našej slnečnej sústave nie je mnoho.
