No schválne, malý test: pamätáte si 10 rozhlasových spotov? Áno? Klobúk dole!
Ja ani jeden. Je to tým, že som tak, ako mnohí unavení konzumenti novoveku od prírody postihnutý zarputilou demenciou. Nechcem byť bohatší, šťastnejší, príležitostnejší, ani viac IN. Alebo len nemám bubáky na blbosti, ktoré mi netreba. Reklamu preto beriem, ako komáre. Sú tu na svete s nami. Tak čo už.
Psychológovia tvrdia, že vedomie je jedna vec, podvedomie druhá. Občas ale podvedomie prekypí do vedomia. Moje zmixované podvedomé vedomie vyvinulo novú chorobu – alergickú reakciu na uniálnu reklamu. Po jej zásahu mimovoľne mraštím tvár. Ako po schrúmaní zelenej limetky, posypanej citrodekom.
Uniálna reklama sa z rádia sype každý deň. Dozvieme sa, že máme rok rozvoja. Že cieľom Európskej únie je zlepšiť zdravotnú starostlivosť vo všetkých oblastiach sveta. Že nám hradí a umožňuje vzdelanie, a že nás chráni pred povodňami. Menovať, čo všetko pre nás Únia robila, robí a robiť bude je nemožné. Spotov sú stovky a ďalšie, multikultúrne vyspelé, apelujúce na súcit či ľudskú povinnosť, predpokladám, na ceste. Vlastne to nie je predpoklad, je to istota. Usilovne so svojou alergiou bojujem. Snažím sa na superštáte, derúcom sa na svet ako poriadne prerastené hrubosrsté bábätko nájsť v ryku lží ešte čosi príťažlivé... A do tohto komárieho roja, šup ho, nový príspevok!
Skočil na mňa z Youtube, pri sledovaní ktoréhosi nevinného dokumentu. Youtubegenerátor je totiž, na rozdiel od Lady Cortany poloblbec. Všimol si, že sa zaujímam o veci verejné a nijak nerieši môj bolestivý syndróm získanej limetky. V balíku povinného reklamného predelu na mňa vypľul toto:
Odhodlaný zástup zodpovedných. Predsedovia klubov vo víre nasadenia. Prísny Herr Schulz. Tatkovsky vzývaný, Herr Juncker. Podmanivý podmaz, skvelý strih. A kľúčová veta: TOTO JE POSLEDNÁ ŠANCA KOMISIE. BUĎ SA NÁM PODARÍ PRIVIESŤ OBČANOV EU BLIŽŠIE K EURÓPE, ALEBO SME ZLYHALI.
Orchester efektivity. Všetkého, čo k dobrému „podnikovému shotu“ patrí.
Klikol som na space a začal tuho indukovať.
Zahodiac plytkú úvahu o absurdnosti povinného odvádzania daní za účelom sledovania nemenej povinných reklám na oxymoróny, dospel som k nebeskej výšine jednoduchosti poznania. Formovalo sa v realite režimu, ktorý charakterizujú pálčivé otázky: Ako je možné, že v Európe, charakterizovanou prívlastkom - demokratická, politici zvysoka se...ú na väčšinovú vôľu občanov? Zbláznili sa? Veď toto definuje diktatúru. Alebo je pílenie konárov starého kontinentu prejavom neschopnosti a nerozhodnosti? Prečo masmédiá, namiesto ctenia si vyváženosti informácií, zrkadlenia koloritu a pátrania po pravde vytvárajú zázračne jednotný účelový tlak? Čo majú spoločné politici, právnické združenia, tretie sektory a „uvedomelí“ aktivisti?
Odpoveď je hlúpa, šialená a... prekvapivo jednoduchá:
EURÓPSKA - ÚNIA - JE - KORPORÁCIA.
Ostáva posledná otázka. Kto je náš majiteľ.
