Niekde v podvedomí si Úniu personalizujeme ako mocného tvora, ktorý je živý, chráni nás, ovláda, rozhoduje, je skrátka über. Logicky síce chápeme, že ide o administratívnu inštitúciu ideovo stvorenú nami-občanmi (pretože sme sa ako spoločnosť tak dohodli), ale ani nás už nenapadne spájať stanoviská Únie s rozhodnutiami konkrétnych politikov a predovšetkým, anonymných úradníkov a komisárov. Moc bez zodpovednosti má totiž veľmi blízko k moci bez kontroly.
Ak v dedinke „Spišské Oné“ starosta Jožko Mrkvička rozhodne, že miestne kravy budú povinné nosiť od 1. 1. 2015 slnečné okuliare a šiltovky, jeho spoluobčania mu rýchlo vysvetlia, že ako humor dobré, ale nech si to ešte rozmyslí. On aj ten náš Róbert Fico nie je Slovenská republika, ale len Róbert Fico, a trúfam si tvrdiť, že nebyť účtov, ktoré mu trpezlivo vystavujeme, tak sa Republikou stane. Týchto príbehov je nespočet, každý v svojom okolí poznáme nejakého šéfa, ktorý sa správa trochu „nadmieru“. Ale čo s inštitútom nemajúcim ľudské meno?
Ak poznáte mená viac ako troch členov terajšej Európskej komisie, potom klobúk dolu. A ak poznáte aj viac, ako len ich mená, klobúk dolu a ešte po ňom poskáčem. Ak teda nie ste priamo profi politológ. Kam tým mierim?
Udalosti na Ukrajine ukázali, že niečo sa so spletitou štruktúrou moci udialo. Únia, hoci ešte nemá silu chrastiť reťazami a sekerami už vie reagovať bleskovo. Kdeže sú časy, kedy sa o predpisovom tvare uhoriek šalátové komisie hádali celé mesiace. Dnes má Únia v najvážnejších otázkach úplne jasno, pozná riešenia, bleskovo identifikuje vinníkov, jednotne proti nim zakročuje a mikroregionálni národní ministri v svojich štátoch už iba dodatočne oznamujú výsledok „diskusie“. Vo vzduchu cítiť superštát.
Veľmi by som si prial chovať nádej, že vážne rozhodnutia v mene všeobjímajúcej Európy budú raz dostávať mená ľudí. Ľudí, ktorím sme ako občania povinní nastavovať zrkadlo. Iba tak, aby sa história neopakovala ako škrečkovo koliesko.
