Čo slovo, veľká lož, nástenkár bol, komunista, marxista, futbalista, pionier, farby hrdze jeho fúz. Všetko sľúbil, nič nesplnil, tohto pánka, Vladimírko, nechce na stolci vladárovom vidieť veru, ako smejú sa mu oči, blahom spokojným. Všetko má, i stolec chcel by. Prd mu!
Vladimírko čistí chrup si, nech má jeho úsmev fajný lesk, čo ak bulvár pofotí ho. Z najzaprášenejšieho zákutia obliekacej almary, vyťahuje najbieloskvúcejšiu bielu košieľku, rozvážne zapína jej perleťové gombíky, hladí každý záhyb, pokrčenosť vylúčená! Hoc má krátke vlasy, pobrble si vodu na ne, cestičku okúsi pritvoriť. Apartná je, darí sa mu. Pastelky, zelenú, žltú, okrovú, modrú i sýto tmavú už od večera nachystané má, v peračníku, voľba jeho, jasná, vpred!
Miesto voľby pána, ktorý skromnosťou ver neoplýva, je tu možnosť druhá. Skromný ujec, nik ňom nečul, z hôr odkiaľsi, vybíjaný, sveta skúsil, vrátil, a um čo našiel, milerád on na rozdanie, huncút. Krv v ňom Jánošíka, bohatým bral, chudobným dal.. teda.. nie, chudobným vzal, chudobným dal.. alebo.. Čo tam po tom, úspešný je, peňazí má, to sa cení! Ale Vladimírko mračí sa naň veľmi, pán ho sklamal, totiž, klamal. Nepozná ICH, nevie o NICH, ba nikdy nezaujímal, kto kamaráti jeho. A priateľ mu verný, najbližší vraj, drahý, vraví o ňom škaredo. Má ich vôbec dákych, lebo nemá? Manták.
Majestátne Vladimírko, vchodí krok svoj medzi pospolitý ľud. Ten čaká v šíku, bez povyku, zodpovednosť, časté slovo. Dôstojne si počká, predloží svoj čip, i čipčirip, za plentou sa ocitá, za stolík sadá a kreslí. Kreslí, ako dávno nie. Spokojný on, vyjadril svoj názor, vždy jest voľby a tá jeho, na papieri. Do urny s ňou, slávna hodinka. Pestrá. Ľaľa! Kvetinka!
