„Tak, čo tu máme...“ Prinútila sa spomenúť si na prípad, ktorý ju medzi inými zamestnáva už od minulého roku. „Jasné! Výživné. Čerstvo rozvedení, a už sa handrkujú, mladí. To za našich čias nebolo...“, uvažuje sudkyňa. Štandardné paragrafy, štandardný postup, rozsudku treba dať iba správnu fazónku. Píše rukou čo najúhľadnejšie, asistentka jej to potom prepíše do počítača. Sudkyňa v najlepšom dámskom veku si zatiaľ nestihla osvojiť nuansy prezložitého kompjutrového systému. Nebolo času, vždy ju zavaľovali prácou. A to nie prácou hocakou, ale prácou zodpovednou.
Ľudia si dnes nevážia sudcovský stav. Netušia vo svojej prostoduchosti, akým tlakom a stresu je sudca denne vystavovaný, a to všetko za mizerný peniaz. Z úvah ju vytrháva telefón. „Javorčoková, prosím..“ „Ahoj Gitka, ideš už na obed? Dcéra sa mi vrátila z Dubaja. Mám fotky. Neuveríš koho tam stretla! Aj sa s nimi odfotila, to musíš...“ „Dobre, dobre. Hani, len si zamknem kanceláriu a letím za tebou“, prerušuje svoju rozbehnutú kolegyňu z druhého konca chodby. Berie do rúk kľúče, zhasne svetlo, sústredeným pohľadom naposledy skontroluje miestnosť a zatvára dvere. Dôkladne, na dva západy.
Je apríl 2014, a sudkyňa Javorčoková už zajtra uzavrie svoj druhý prípad v roku. Ak by to ale predsa nestihla, určite sa tak stane budúci týždeň. Prípadne hneď po dovolenke. Najneskôr!
