Udzobávam z jednej svojej žemle a začinam im fandiť. Jedna staršia, druhá mladšia. Tá staršia je pohybovo o poznanie pomalšia, no vynahrádza to profesionálnymi vedomosťami. Spôsob, akým ráta peniaze dáva tušiť, že v živote narátala milióny. Kódy pečív nahadzuje z pamäti, radosť pozerať, mal som sa radšej postaviť ku nej, hútam. Prehodím zrak na tú „moju“ mladšiu, či neprehráva. S kódmi jej síce vypomáha manuál, aj na bankovky ostrí priam dioptrálne, ale má ruky kolibríka a energiu dračice, to bude ešte zaujímavý súboj.
Pani, čo stojí za mnou povolili nervy a nahlas šomre, zvyšujúc volume. Niet sa čo diviť, stojíme tu všetci ako oslíci. Darmo vynakladá proletariát heroické úsilie ak si manažment šunky váľa. Toto by nevyžehlil ani Džuzeppe. A už aj ide! Vedúca. V ruke zväzok kľúčov ako správca Alcatrazu - keď ešte väznil. „Momentíček, momentíček“, kamsi sa ponáhľa. Svitla nádej na posilnenie tímu. A veru, po chvíli sa vracia s mladým, evidentne brigádnikom. Ten si sadá do pokladne, „môžete aj sem“, hlási detským hláskom. Ale nie, nenechám sa oblafnúť, ty si ešte mláďa. Pobavene sledujem nadšencov, ktorí sa rozhodli pre členstvo v tretej rade, ukusujúc svoju žemľu už ako pravý športový fanúšik. Bodlo by pivko.
Chudák chalanisko. Dumám, aká to životná story prinútila mláďa ocitnúť sa v roli pokladníčky. Z jeho pokladne sa ozývajú iba nesmelé ťuky. Asi tri za minútu. No jo, začiatky sú ťažké. Hadíky sa pozvoľna skracujú, blíži sa finiš. Nie je možné! Moja pokladníčka to hádam aj vyhrá! V duchu si predstavujem, že je ma plný štadión, robím na ňom vlny, skandujem, burácam, hou hou hou! Olympijské zlato je naše! Načahujeme sa po ňom.
Pani predo mnou vytiahla chuchvalec gastráčov. Rôzne druhy. Kombinujú, počítajú, vymieňajú, dohadujú sa, a zase ich vymieňajú, a zase rátajú, pečiatkujú... je po zlate.
Trochu sklamaný, ale i potešený z kvalitného športového duelu v duchu sumarizujem videné: Tento obchod je dokonalou vzorkou nášho sveta práce. Staršia pokladníčka reprezentuje profesionálne skúsenosti a životnú múdrosť šedín. Moja mladšia zase pracovné nasadenie a šikovnosť. Šušeň vedľa nerozvážne odhodlanie, po mesiaci zistí, že na to nemá, pôjde si inou cestou. Pani vedúca je obrazom neschopného manažmentu. Tie rady v našej „samoške“ sú totiž pravidlom celé roky. Nie je to celkom jej chyba, viac ľudí jej nepovolia, bol by menší zisk. Takže niekto, tam úplne úplne hore, vysoko nad vedúcimi vedúcej, kam z radu čakajúcich oslíkov nedovidím si šunky váľa, a nás zákazníkov má úprimne v paži.
„Haló! Ste na rade! Jedna cesnaková žemľa?“ Vytrháva ma z filozofického expozé moja strieborná šampiónka. „Áno. Vlastne nie, zarátajte mi dve.“ Utieram si svoje proletárske ústa.
