(pozn. autora: komu sa zdá úvod príliš hrrr, nech si prečíta prvé voľné zamyslenie čakateľa)
Schmatnem z regála zabudnutý kotúčik a trielim ku pokladniam. Na základe predchádzajúcej skúsenosti tentokrát vsádzam na staršiu pokladníčku. Rad čakajúcich je rovnako dlhý ako pred chvíľou. Úplne na začiatku toho môjho, mamička s ratolesťou tmoliacou sa okolo košíka vyťahuje gastráče. Vrrrr! Je to tu! Prepínam sa do svojho filozofického módu, ale teraz už o poznanie nervnejšie.
Ktorá banda „koumákov“ má na svedomí tie farebné nezmysly? Na jednej strane chápem, že ľudia u nás, zarábajúci svoje smiešne mzdy sú vďační za každý „akoby bonus“ ku svojim drobákom, že im na ne zamestnávateľ prispieva, neviem z pamäti koľko, cca polovicu hodnoty, že sú v našich zákonoch daňovo zvýhodnené, že zamestnávateľ je povinný poskytovať stravu, to všetko chápem. Na strane druhej, omnoho viac nechápem.
Na čo je ten cirkus dobrý? Niekto od stola rozhodol, že ľudia sú tak blbí, že ak nedostanú svoje „gastráče“, pomrú hladom? S príspevkom zamestnávateľa je to rovnako, koniec koncov, aj tak ho zaplatí z práce zamestnanca, a má s nimi len zbytočné papierovačky, jednoduchá matematika. Žiadne ale, coby, kdyby... Jediný, kto má z tejto transakcie zisk sú firmy vydávajúce tieto atrapy peňazí.
Roky nemám televízor ani len v elektrickej zásuvke, nemám tú potrebu. Aj tak platím za programy, ktorý nechcem a nepotrebujem. Nech má pán riaditeľ STV svojho šoféra, sekretáročku, aj psíkov s naleštenými obojkami za elektrickým plotom, veď, kde by sme boli bez kultúry.
Trpezlivo sa skladáme na plánovite generované straty (rozumie sa, zisky) súkromných bánk pod zámienkou, že ak sa im na ne nezložíme, trpko to oľutujeme. Celé veky sa náš ľudský druh vzájomne bubulákuje. Sme bubuláci v bubulákove. Že trhová ekonomika? Že „socík“ skončil? Chacha! Žijeme v storočí adresného socializmu. Má to len jediný háčik, musíte byť adresát.
post scriptum:
Stískam v ruke svoj zabudnutý kotúčik a mám chuť kričať: Ľudia veď sa už prebuďme! Pokakané gastráče, nemal som ich vidieť. Ale nie, predýcham to. Nemám tú vnútornú silu plieskať sa o zem, kým mi niekto nezavolá sanitku. Budem čakať, poslušne, ako všetci, v mojej rade.
