Politik, hoci je vzdelaním právnik, spravidla len málokedy dokáže interpretovať právne normy bez politického zafarbenia. Neviem si vysvetliť, že čím to je. Kladiem si otázku : môže politika takto pokriviť česť a profesionalitu človeka ? Asi áno.
Už niekoľko rokov a tiež v súčasnej dobe rezonuje vo verejnosti problém utajovania / neutajovania / zmlúv a ďalších dokumentov, ktoré sa tykajú verejných súťaží alebo lepšie povedané nakladania s majetkom štátu. Doposiaľ žiadna politická strana ani právni experti, nezaujali jasný právny postoj k tejto otázke. Viem aj prečo. Politici na tom záujem nemajú, lebo by nemohli verejnosti tajiť šafárenie s verejnými zdrojmi a tí druhí z neznámych príčin mlčia, zrejmé im tiež taká situácia vyhovuje.
Medzi prilietajúcimi lastovičkami tejto jari, bola aj jedna „politická“, ktorá údajne navrhla prijať taký zákon, na základe ktorého by zmluvy tykajúce sa verejných súťaží, nadobudli účinnosti až po ich uverejnení. Pokiaľ sa taký návrh zrodil v hlave politika / politikov / to by som aj prehliadol, ale keď sa zrodil v hlave nejakého právneho experta, tak to už je terno. Takto znejúci návrh zákona považujem za neodborný a neprofesionálny. Som presvedčený, že jednoduchšie, jasnejšie a zrozumiteľnejšie by bolo, keby text zákona znel : občan má právo byť informovaný o hospodárení s majetkom štátu, bez obmedzenia. Podľa mňa by to mal byť ústavný zákon.
Môj názor je taký, že aj podľa súčasného právneho poriadku majú občania právo, aby boli informovaní o tom, že ako sa nakladá s majetkom štátu / so spoločným majetkom / bez ohľadu na to, či sa tieto informácie evidujú v zmluvách alebo iných dokumentoch. Článok 2. Ústavy SR pojednáva, že moc pochádza od občana. Právo na informácie patrí medzi politické práva v zmysle Ústavy. Občan je v tomto zmysle, obrazne povedané pánom bohom, najvyššia sila. Politik len vykonáva jeho vôľu. Obmedzovať právo občana, byť informovaný o nakladaní so štátnym majetkom, napríklad poukazovaním na obchodné tajomstvo, považujem za kardinálny rozpor s článkom 2 Ústavy. Kontrolu verejnej moci občanmi, včítane nakladania s verejnými prostriedkami, musia politici brať ako samozrejmosť, hoci sme na Slovensku. My občania, nositelia štátnej moci / pôvodnej / sa máme doprosovať politikom? Politici / ministri a ďalší / zatajujú hlavne prípady, kde sa nekonalo zákonným spôsobom. Moja reakcia je taká : pán minister alebo predseda, ty si zmluvy utajuj vo svojej súkromnej firme, ale toto je majetok nás všetkých a my máme právo vedieť ako s ním „gazdujete“, šafárite, prípadne ho rozkrádate. Verejné zdroje musia podliehať verejnej kontrole, nemôže sa na ne vzťahovať obchodné tajomstvo. Medzinárodný prvok, ktorý vstupuje do týchto právnych vzťahov, musí byť na to upozornený, že verejné zdroje tohto štátu podliehajú verejnej kontrole.
Iný výklad Ústavy, považujem za absurditu a podvod na občanoch.
Vážení občania, dúfajme, že sa dočkáme zmeny. Tento návrh zákona / aj ústavného / by mohol byť sloganom niektorej politickej strany v predvolebnej kampani
