ŠAMKO, P.: Použiteľnosť dôkazov získaných pri prehliadke dopravného prostriedku vykonanej podľa zákona o policajnom zbore v trestnom konaní. Justičná revue, 60, 2008.
ALYASRY, N.: Použitie veci získanej z tzv. bezpečnostnej prehliadky na účely dokazovania v trestnom konaní. Justičná revue, 62, 2010.
Aplikačným princípom pri uplatňovaní obidvoch právnych predpisov policajnými orgánmi v praxi / Zák. o PZ a Tr. por. / musí byť súlad s Listinou základných práv a slobôd, Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Ústavou SR. Zo svojej vlastnej dlhoročnej praxe viem, že nikdy predtým ani teraz, nebolo policajtom jasné, že kde končí použiteľnosť Zák. o PZ a kde je nevyhnutne už aplikovať ust. Tr. poriadku. Dochádza tu k arbitrárnemu / svojvoľnému / výkladu a aplikácii noriem týchto právnych predpisov na situácie / skutkový stav / , s ktorými sa denne stretávajú. Po vstupe do EÚ a inkorporovaní závažných právnych noriem z oblasti ochrany ľudských práv a základných slobôd, do slovenského právneho poriadku, si to vyžaduje iný prístup a iné myslenie. V minulosti / ešte aj v súčasnosti / sa napr. postup vyšetrovateľa podľa ust. Zák. o PZ odôvodňoval tým, že aj on je policajt ako ostatní. Takýto výklad právnych noriem patrí skôr do oblasti humoru ako do oblasti práva. Iný dôvod oveľa závažnejší je ten, že pri postupe podľa Zák. o PZ na rozdiel od postupu podľa Tr. poriadku, netreba súhlas prokurátora alebo sudcu na niektoré úkony v súvislosti s obmedzením alebo zásahom do ľudských práv a základných slobôd. Je to obchádzanie zákona čo sa rovná nezákonný postup. Práve obidvaja spomínaní autori poukázali na určité podobné skutkové prípady ako napr. bezpečnostná prehliadka osoby vers. osobná prehliadka, prehliadka motorového vozidla vers. prehliadka iných priestorov. Policajti nemajú jasnú predstavu, kde je ešte možný postup podľa Zák. o PZ a kde je treba už postupovať podľa Tr. poriadku. Ľudské práva a základné slobody je príliš vážny zásah do súkromia a osobnosti, aby policajt nemal jasno, odkiaľ pokiaľ konať podľa toho ktorého zákona.
Nie je nič výnimočné, keď orgány kontroly a inšpekcie rezortu ministerstva vnútra, posudzujú zákonnosť / nezákonnosť / postupu vyšetrovateľa alebo povereného policajta v trestnom konaní, pričom z toho potom vyvodzujú aj disciplinárnu zodpovednosť. Ignorujú fakt, že jediným subjektom, ktorý je v zmysle Zák. č. 153/2001 Z.z. / Zák. o prokuratúre / skúmať, či postup bol zákonný, je len a len prokurátor. Na druhej strane sa prokurátor tvári ako keby sa ho to netýkalo. V zmysle zákona má prokurátor oprávnenia v trestnom konaní, ale tie oprávnenia znamenajú aj povinnosť ich uplatňovať, nie len sa nečinne prizerať.
Ďalším prípadom je nejednotné uplatňovanie § 85 ods. 2 Tr. poriadku v praxi polície. Policajti si vysvetľujú, že slovné spojenie - ktokoľvek - tohto ustanovenia platí aj pre policajtov. Policajt je špeciálny subjekt, preto podľa môjho názoru taký výklad je vylúčený. V takom prípade je treba postupovať podľa Zák. o PZ / § 19 ods. 1 písm. a,b, /. Termín priestupok vykladať širšie, napr. ako protiprávnosť, čin trestný a pod..
Na záver chcem ešte podotknúť, že aj Vyhláška č. 648/2008 Z.z. o rozsahu vykonávania rozhodnutí, opatrení a úkonov v tr. konania vo vyšetrovaní alebo v skrátenom vyšetrovaní, je podľa môjho názoru v rozpore s Ústavou SR. Je vylúčené vykonávacím predpisom takým spôsobom zasahovať do ľudských práv a základných slobôd.
