Existuje veľmi, veľmi stará japonská bájka...
Cisár vydal nariadenie, že deti musia svojich rodičov, ktorí dosiahnu 70 rokov priviesť na jednu skalu nad morom a zhodiť ich doň. Nariadenie zdôvodnil tým, že starí ľudia už nepracujú a sú iba na obtiaž. Cisárski poverenci prísne kontrolovali toto nariadenie a jedného dňa našli v dome mladíka pod strechou ukrytého jeho staručkého otca. Obidvoch následne predviedli k cisárovi. Ten sa prísne spýtal mladíka : „Prečo si porušil moje nariadenie ?!“. A mladík odpovedal : „Môj otec je pre mňa žriedlom múdrosti, z ktorého neustále čerpám... „... Cisár sa zamyslel a po hodnej chvíli pochopil akú chybu urobil. Svoje nariadenie okamžite zrušil. Pochopil, čo pre spoločnosť znamenajú starší ľudia. Čo pre spoločnosť znamená skúsenosť...
Toto nie je to nostalgia...
Aj tréner futbalového mužstva sa snaží skĺbiť dravosť a rýchlosť mladých hráčov so skúsenosťou tých starších. Vedci, novinári, politici, tí všetci vychádzajú pri svojej práci z poznatkov ľudí dokonca takých, ktorí žili v iných storočiach. Skúsenosti sa získavajú iba vekom. Nedajú sa naučiť.
Akokoľvek sa ľudstvo snaží meniť život, kolobeh života sa zmeniť nedá. Každý je raz mladý a každý raz zostarne. Jediné čo v človeku nestarne sú jeho skúsenosti, ktoré načerpal počas svojho života. Skúsenosti, bez ktorých by bol vývoj ľudstva omnoho pomalší. A netýka sa to ľudstva iba globálne. Týka sa to každého z nás.
Rodina je základ spoločnosti. Keď sa narodíme sme bezmocní a náš vývoj plne závisí od našich rodičov. Aj keď sú mladí, sú starší ako my. Bez nich by sme boli stratení. Oni nás začínajú učiť, predávajú nám svoje skúsenosti. Oni nám postavia základy, na ktorých budeme stavať počas celého života. A preto si vždy zaslúžia našu úctu bez ohľadu na ich vek.
Každý raz zostarne. Fyzicky. Každý z nás raz dosiahne vek kedy si bude mať právo oddýchnuť. Podľa určitého vzorca bol stanovený vek odchod do dôchodku. To však ale neznamená, že je to dátum, od ktorého sa človek stáva pre spoločnosť nepotrebným a prebytočným. Mnoho ľudí aj po dosiahnutí tohto veku ešte pracuje, pretože ich skúsenosti sú nenahraditeľné.
Pojem dôchodca neznamená, respektíve nemá znamenať dehonestáciu. Bohužiaľ však toto slovo čím ďalej tým viac podobné pocity evokuje. Na Slovensku sa opájame mladosťou, tou nositeľkou rána a pritom zabúdame, že samotná mladosť nestačí. Mladosť bez skúseností je ako ryba bez vody.
Žijeme vo svete, v ktorom sa zvýšená pozornosť venuje rýchlosti, výkonnosti a technike. Život sa neustále zrýchľuje. Túžime po čoraz rýchlejšom kariérnom raste, ženieme sa za napĺňaním materiálnych potrieb a prestávame mať čas nielen na seba, svoje rodiny či priateľov, ale najmä na tých, ktorí nám poskytli základy pre náš osobnostný rozvoj. Našich rodičov – dôchodcov.
Kvôli spomenutým dôvodom nám začínajú naši rodičia byť bremenom. Kým oni sa o nás v mladosti starali a vždy si dokázali nájsť čas, my skôr dnes hľadáme výhovorky prečo si ten čas nedokážeme nájsť. Alebo skôr nechceme. Čím ďalej tým viac ich prestávame chápať a začíname sa im vzďaľovať. Sme podráždení keď v aute na prechode musíme čakať kým starší človek po ňom prejde. Sme nahnevaní, keď čakáme pri pokladni v supermarkete a čakáme kým si starší človek pred nami vyberie peňaženku. Nechápeme ich reči o pokore, šetrnosti. Považuje ich za zbytočne váhavých, popletených. Starší ľudia začínajú čím viac majoritnej spoločnosti na Slovensku prekážať. Berieme ich ako brzdu rozvoja, ako prebytočných, ktorí nám ukrajujú z nášho prospechu.
Lekári, učitelia či iné profesie pri presadzovaní svojich požiadaviek sa usilujú nájsť si sympatizantov v celej spoločnosti, dôchodcov nevynímajúc. Na druhej strane ale sa nenájde nikto kto by podporil požiadavky dôchodcov na slušnú jeseň života. Skôr sa verejnosť rozčuľuje čo vlastne chcú, veď sa majú dobre. Nevidíme či nechceme vidieť aj keď každý z nás má rodičov, v akých podmienkach žijú. Čím ďalej tým viac sa deti začínajú svojim rodičom odcudzovať. Skôr je tendencia umiestňovať svojich rodičov v domovoch dôchodcov, lebo na nich nemáme čas.
Neuvedomujeme si, že aj my raz zostarneme. A čaká nás to isté a možno i horšie ako našich rodičov. Ako starších a starých ľudí.
Bohužiaľ spoločnosť ako v iných veciach aj v tomto kopíruje konanie všetkých vlád od roku 1989. Ani jedna z nich sa týmto problémom seriózne nezaoberala pričom najvýznamnejšou úlohou štátu je starostlivosť o svojich občanov bez ohľadu na vek. Stále počúvame len opojné a ľúbivé vyhlásenia o tom ako si vážime starých ľudí, čo pre našu spoločnosť znamenajú, ale okrem pár návštev členov vlády v domovoch dôchodcov vo svetle kamier sa nič neudialo ani nezmenilo. A ak, zmenilo iba k horšiemu, pretože kroky, ktoré boli uskutočnené od novembra 1989 skôr uškodili ako pomohli starším ľuďom.
Spoločnosť, ktorá si neváži svoju prírodu, históriu, vzdelanie a skúsenosti svojich rodičov je odsúdená na neúspech. Odsúdená na problémy, pretože iba na základe poučenia sa z minulosti, využívania skúseností predošlých generácií môže ísť dopredu. Iba v súzvuku dravosti mladej generácie a skúsenosti našich rodičov sa môže Slovensko rozvíjať pozitívnym smerom. Smerom k stabilite, smerom k spokojnosti všetkých vekových skupín spoločnosti. Jedine toto je správna cesta, pretože iba vyváženosť môže znamenať zdravý rozvoj na prospech všetkých občanov Slovenska.
