Niekoľko dôvodov, prečo nejazdiť počas Helloweenu v Taliansku II.

Vtom Plešatec zavelil, že sa ide na prehliadku. Zábava teda ešte nekončila. Batožiny pre troch potápačov je vždy neúrekom, to vám netreba pripomínať. Nič sa však nedalo robiť. Prišiel nový člen - nazvime ho Briadka - a okrem toho, že vedel anglicky, tváril sa ako ich šéf. Najprv učnica, potom potápač zvedavým colníkom otŕčali svoju batožinu. Medzitým inštruktor vonku zápasil s fľašami. Nakoniec Briadka blahosklonne kývol, že trojica je "čistá a schopná navštíviť ich Taliansko".Hurá, hurá, hurá! Tak sa po hodine opätovne ocitli v Taliansku. Keďže sú to potápači ako sa sluší a patrí, hľadali vodu na ponor. Ale šťastie a svätý Peter im nepriali. Stále pršalo, lialo, smoklilo, mrholilo, slzilo, bolo hnusne. Grado ich privítalo macošsky. Urobili otočku a išli späť. Učnica zbadala tabuľku mare a zavelila inštruktorovi "doprava!". "Prečo tam?" "Ja neviem. Spoľahni na moje rybacie inštinkty". Nesklamali. Skupinka našla pľacík, malé milé rozkošné miestočko. Šup-šup do neoprénov a hurá do vody! Utopiť sa naozaj nemohli, lebo max. hĺbka 4 metre to ani nedovoľovala. Ale boli spokojní, mokrí, hladní a vysmiati, lebo na chvíľku aj pršať prestalo. Začalo sa stmievať, načim hľadať strechu nad hlavou. Ale potápač len to svoje si húdol: "Ja chcem do obchodu. A chcem a chcem!". Tak znovu Terst. Konečne našli tú správnu cestu. ale nenašli obchod. Prišiel na rad GPS. Mnohí z vás isto vedia, čo to je. Táto výprava sa vyznačovala častým využitím externého, taliansky hovoriaceho GPS, ktorý ich navigoval ukázaním smeru. Aké veselé a zábavné! Nikdy si neboli istí, kam ich systém zavedie. Opäť adrenalín. Trojica po sprievode motorizovaným mopedovým GPS našla čo hľadala. A keby len to! Personál hovoriaci anglicky aj nemecky, hranice vzdialené na dopľutie od obchodu, super ceny a dobrý výber. Ich úchylné duše pookriali. Nakúpili čo chceli, na hraniciach nechali opečiatkovať papiere a konečne sa vybrali hľadať nocľah. Po dlhom blúdení a hojnom využívaní externých GPS našli pizzeriu kombinovanú s hotelom. Učnica oslovila prvého chlapa, ktorý jej prišiel do rany. "Eeee, sorry, I_m not Italien, I_m Slovak" znela jeho odpoveď. Skrátka a dobre, Vlado im pomohol ubytovať sa. Učnica a inštruktor zahrali unavených turistov, potápača neskôr prepašovali do izby načierno (túto metódu je možné použiť iba v ubytovacích zariadeniach s bočných vchodom). Na izbe tri postele, jupííí! Trojica si na oslavu úspešného dňa chcela pripiť vínkom. Otvárajú fľašu a... nič! Fľaša neotvoriteľná. Alkoholici hodili na seba nechápavé pohľady. "Toto nemôže byť pravda!" Nakoniec obaja chlapi zátku presvedčili spoločnými silami, že tam nepatrí a fľaša onedlho zívala prázdnotou. Trojica sladko zaspala. Ocitnúť sa v posteli po 48 hodinách, aká to slasť!Svitlo ráno a padlo rozhodnutie: "Ide sa do Benátok." To, že znovu pršalo, netreba hádam ani pripomínať. Cesta bola mokrá, vodič prehliadol odbočku a tak bolo treba otočiť auto naspäť. Lenže, jedna vec je chcieť a druhá vec je prehriaty motor. Tak skapal. Nie a nie ho naštartovať. Samozrejme, že auto stálo krížom cez oba pruhy. Tvorila sa zápcha, domáci nadávali a trojica sa len priblblo usmievala. Nakoniec sa motor umúdril a bolo možné pokračovať v ceste. Benátky ponúkli hneď parkovacie miesto. Konečne kultúra! História! Duch dávnych časov! Spoločne sa vybrali na svetoznáme námestie Sv. Marka. Peši. Asi po dvoch hodinách blúdenia a nadávania ho našli. Celé námestie bolo pod vodou. No super! Prezreli si ho a chceli sa vrátiť k autu. "Mám fotografickú pamäť, nebojte", uisťoval ich inštruktor. Obaja pokrčili plecami a vybrali sa za ním. Ale keď po hodine chodenia boli na tom istom mieste, učnicu prešla trpezlivosť. Medzičasom sa potápač uchýlil do zlovestného mlčania. Skupinka nakoniec cestu k autu absolvovala miestnou MHD - loďobusom. Našli auto - vydýchli si. Na najbližšej pumpe (rozumej asi 100 km) sa konečne prezliekli do suchých vecí a operatívnou poradou rozhodli, že opustia tento štát. Vydali sa na Rakúsko. Po ceste na Tarvisio naďabili na 50-kilometrovú obchádzku. Samozrejme, že im skapal v priebehu jazdy motor. Je jasné, že pršalo, bola hnusná hmla a tma. Napätie narastalo, už sa nikto s nikým nebavil. Každý sa slastne oddával symptómom ponorkovej choroby. Z letargie ich prebral inštruktor: "Urobíme nočný ponor v Klagenfurte? Jazero je vidno už z diaľnice. bol som tam veľakrát." Posádka však ani po polhodine hľadania nenašla Wörthersee. Definitívne sa išlo domov. Kdesi v civilizácii natankovali (podľa presných výpočtov), urobili hodinovú pauzu a vyrazili smerom na Bratislavu. Za radostného žiarenia očiek prešli cez Berg - Petržalka a... netreba ani hovoriť, že sa ešte čosi muselo prihodiť. Asi 300 metrov za hranicami skapal motor. Podľa presných výpočtov mu došlo palivo. Učnica a potápač teda vystúpili, vysúkali si rukávy a o pol tretej ráno dotačili autiak na najbližšiu pumpu. Podľa výpočtov sa natankovalo, aby sa všetci šťastne dostali domov.Tu by mohla byť bodka. Ale nebude tak skoro. Toto všetko sa naozaj stalo. Udialo sa to v rámci neuveriteľných 56 hodín. Trojica doteraz vstrebáva všetky dojmy a nevie sa poriadne spamätať. Lenže sú to dobrodruhovia a chystajú ďalší výlet. Ako to dopadne?PS: Tuším som nespomenula, že im počas jazdy v prudkom daždi odpadol stierač, skoro zrazili nádhernú líšku a motorkára, vypili v Benátkach fantastickú varenú čokoládu, už už prevalcovali policajta, stále hľadali odbočky a cesty niekam, nevzdávali sa cudzojazyčnej komunikácie, fotili, obzerali sa, nasávali atmosféru a neustále čakali, čo ich po ceste ešte stretne.