Temperamentna ryba, ktora nikdy nic nestiha, vsade jej je vela a nepozna slovo "nuda" Zoznam autorových rubrík: Potápanie, Ľudkovia, Básničky len tak, Potulky, Súkromné, Nezaradené
Psychická príprava sa vždy zíde. Veľa piť, nestresovať sa, dýchať pravidelne, aby sa vám hlava nezatočila. Ale ten pocit, ak to všetko absolvujete, ten je skvelý! Že neviete, o čom je reč? O darovaní krvi. Hovorím o obyčajnom darovaní krvi.
Bolo usmoklené počasie. Zamračená obloha a veľa vody naokolo - takto nás privítalo Chorvátske rameno (pri čističke). Ak rozmýšľate, kam sa ísť prebehnúť, nadýchať čerstvého vzduchu a pookriať, nechajte sa inšpirovať niekoľkými fotkami. (Vhodné najmä pre obyvateľov BA, keďže je to na konci Petržalky).
Každá už predviedla riadny hysterický záchvat. Každá jedna z nás. Netvrdím, že Monkov je medzi ženami viac ako medzi mužmi, ale... Prečo je to vlastne tak? Mnohí muži (ďalej len m.m.) nezvládajú hysterické ženy. A myslím si, že ich ani nemajú v láske. Alebo sa mýlim?
Boli sme spolu asi tri roky. Samozrejme, láska na prvý pohľad. Nebol najmladší, len o pár rôčkov mladší odo mňa. Zbožňovala som ho najmä preto, lebo bol iný. Veď lásky bývajú také, nie? Vrčal, neposlúchal... všetko som mu odpustila. Aj keď ma nechal v štichu. Hocikedy, bez varovania, bez zatrúbenia...
U babky sme sa zliezli skoro všetci. Vnučky, pravnučky, milovaný vňúček a aj obe dcéry s manželmi. No a ešte pes. Vlastne biela maltezáčka, veľká parádnica...
Má krásnu tvár, nežné oči. Je inteligentná a má šarmatné vystupovanie. Je umelkyňa, maliarka. Príliš málo na to, aby sa jej ľudia nezľakli. Nemá ruky a ani nohy. Maľuje ústami.
Ona je pre mňa naozaj dôležitá osoba. Hoci ma nerozmaznávala, na rukách nenosila, žiadne ťuťli-muťuli, ako to iné babky robievajú. Táto moja je cool!
Este som vas nenavnadila? Naozaj nie?! Tak sa pokusim znovu. Ako sa vravi, radsej raz vidiet ako stokrat pocut. Nech sa paci, snvajte so mnou :) a prijmite pozvanie do mojej obrazkovej galerie.
Trochu som to prehnala. Nebola to žiadna obrovská loď. Nebol to ani trajekt, ani zaoceánsky parník. V podstate som si stopla malú, peknú, bielu jachtičku. Na šírom mori. V živote sa mi dejú také komické veci. A toto je jedna z nich.
- Ty fakt potápaš? Ty?! – a decentne sa uchechtol. - No... áno, niekedy... nehovorím, že vždy a všade. Ale sem-tam sa vymácham vo vode, vystraším ryby, vydýcham fľaše, parťákom naženiem strach a .. je to nepredstaviteľné?
Pod vodou predsa vidím. Kam sa rozhliadnem, vidím. Naľavo, napravo, hore, dolu, pred seba a aj za seba, keď sa otočím. Tak na kieho čerta mi je kompas?
Neviem bicyklovať. Neviem lyžovať. Neviem hrať tenis. Neviem skákať cez kozu. Neviem šplhať. Neviem... ach, takto by som mohla pokračovať asi týždeň.
"My vám tie peniaze ukážeme. Máme dostatok euro". Plešatec bol v pomykove. Skupinka exhibicionisticky otrčila bankovky, aby sa uniformovanci na vlastné oči presvedčili. Tí nechápavo krútili hlavami. Plešatcovi súpal tlak. Opäť ich poslali do auta. Trojica si už pomaly zvykala na myšlienku, že z nich budú obyvatelia územia nikoho.
Stalo sa na jeseň roku 2003. Učnica - potápačka dostala chuť na ponor kdesi ďalej od rodného bazéna. Akčný inštruktor navrhol: Taliansko. Ako sa vraví, do tretice všetko dobré a vzali aj potápača so sebou. Slovo dalo slovo, určil sa cieľ, činnosti, dátum a čas. Nablýskalo sa auto, dofúkali gumy, natankovalo doplna a... vyrazilo sa.
