Loďostop

Trochu som to prehnala. Nebola to žiadna obrovská loď. Nebol to ani trajekt, ani zaoceánsky parník. V podstate som si stopla malú, peknú, bielu jachtičku. Na šírom mori. V živote sa mi dejú také komické veci. A toto je jedna z nich.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)
Tak takto sa rozvážajú dámy. Nohy decentne prekrížené...len nech po nich nechňapne pahltný žralok :)
Tak takto sa rozvážajú dámy. Nohy decentne prekrížené...len nech po nich nechňapne pahltný žralok :) (zdroj: neznámy)

Pri mojom „šťastí“ som dostala nádchu hneď na druhý deň po tom, ako sme sa ubytovali na palube lode. A s plnými dutinami sa zanoriť nedá, veď to poznáte. Nuž, náhradný program miesto potápanie ja plávanie. Plávam vášnivo rada...Na mori ma fascinuje tá čiara v diaľke. Horizont sa tomu vraví. A neviem prečo, ale pri plávaní v mori mám také nutkanie ísť až po tú čiaru. Bláznovstvo, čo? Ale nepredbiehajme udalosti.Na lokalite xy (pri Dubrovníku) boli naplánované ponory dvoch skupín, Majo ich vyviezol gumeným člnom na dohodnuté miesto. Logistika veľmi jednoduchá: jedna skupina naskáče do gumáku, odvezie ich za skalu, vráti sa na loď po druhú skupinu, odvezie ich za skalu, následne skalu obopláva, prvú skupinu vyloví v kompletnom počte, vráti na loď, opätovne prijechá ku skale, počká na druhú skupinu a tú, taktiež v kompletnom stave, vráti na palubu lode. Ako chytráčka som si povedala: „fajn, skalu vidím, čas poznám, idem si ja medzitým zaplávať. Na spiatočnej ceste sa zavesím na gumáka a Majo ma odvlečie ako veľrybu“. Tu treba podotknúť, že najradšej plávam nahá, ale keďže tam bolo množstvo ľudí, tak som zvolila aspoň tangáče. No a plutvy, bez nich to nie je ono. Skočím do vody s exceletným čľapotom a vydám sa rovno za nosom. Skalu vidím, gumák vidím.. cítim sa príjemne a bezpečne. Nuž, vidím aj trajekt, ale ten pláva ďalej odo mňa. Mohla som mať za sebou dobrých 700 metrov, keď som periférne zbadala, že po mojej ľavej strane vyštartoval ďalší gumák. „Dva? Tu sú dva gumené člny? Hm....“, nešlo mi to akosi do hlavy. Vtedy som pochopila. „Dočerta, veď to sú naši! Ale nevadí, veď Majo pôjde aj po druhú skupinu“. Naučeným potápačským signálom sa snažím komunikovať „som ok, ale príď ma vyzdvihnúť“. S vedomím, že ma videl, sa pohodlne čliapkam ďalej. Zrazu popri mne prefrčí (naozaj, prefrčí) malá, chutná, biela jachtička s chlapíkom na palube. „Veď nech, na mori je miesta dosť pre všetkých. Ale čo to? On sa otáča a mieri ku mne!!! Pomooooc, čo odo mňa chce?“ začala som trochu panikáriť. Chlapík – podotýkam, že bol naháč, cca 65 rokov, naušnica v uchu, pirátska šatka na hlave.. jednoducho správny morský vlk – loďku zastavil, vypol motor, okolo bedier si omotal uterák a spustil na mňa po chorvátsky. Chorvátsky rozumiem natoľko, aby som pochopila: „Ty si sprostá alebo čo? Čo tu robíš? Odkiaľ si sa tu vzala?“ Načo som mu s kľudom Angličana odpovedala „ja tu plávam. Rada plávam, tak som tu. Je to problém?“ Chlapík si ťuká na čelo a mrmle čosi v tom duchu, že takú šibnutú ženskú ešte vo svojom živote nestretol. Ale zrazu to zaklincoval: „Počuj, nevadí ti, že sem niekedy zablúdi žralok?“ Ha! Tak s týmto argumentom som nepočítala. Chalani hovorili, že sa tam v mori nájdu aj žraločie vajíčka, ale živý žralok? „To je blbosť!“ oponujem. „Pozri, čo som tu tento týždeň ulovil“ a hrdinsky mi ukázal hlavu akejsi ryby, ktorá bola skoro tak veľká ako moja. „Jééééminenku“ a už som aj bola na jeho loďke. Vytiahla som sa z vody ani neviem ako. Sadla som si na plošinku, odkiaľ sa lezie do vody. Chudáčisko morský vlk, hádam sa ma viac zľakol ako ja predstavy žraloka. Polonahá ženská s plutvami na nohách, ktorá sa mu snaží vysvetliť, aby ju zaviezol na loď. „Kde bývaš?“ pýtal sa ma. Ukázala som smerom k našej lodi, keďže som bola už celý týždeň tam. Ale on to pochopil tak, že ukazujem na breh k hotelu. Nelenil a loďku namieril na breh. „Kam ma to vlečie?“ napadlo mi. „Halooo, chlape, tam, na tamtú loď!!!“, kričím smerom k nemu. Po slovensky (sakra, ako sa povie loď po chorvátsky? Nie a nie si spomenúť). Nechápavo na mňa pozrel. „Kako se zove ovo?“ a ukazujem prstom na jeho lodičku. „Barka“, odpovedá. Ok... takže big bárka je moja loď. Znovu som si vypočula niečo o tom, že som asi fakt blbá, keď ani neviem, kde bývam.Skrátka a dobre. Doviezol ma k našej lodi (medzitým sa už snažil dohodnúť si na večer rande... nuž, Chorváti sa nezaprú. A je úplne jedno, koľko majú rokov). Priviezla som sa ako diva. Polonahá diva. Samozrejme, takú atrakciu si nikto nenechal ujsť – veď obe potápačské skupiny už boli dávno na palube. Foťáky blýskali, ľudkovia sa od rehotu za brucho chytali a nikto nechápal, ako som toho morského vlka stihla za takú krátku dobu zbaliť. Záchranárovi som sa poďakovala. Ostatným som všetko do detailov porozprávala. Výbuchy smiechu neprestávali. A na koniec to najlepšie: Majo moju signalizáciu ani nevidel, takže by som sa žiadnym gumákom tak či onak naspäť nedostala.PS: Foto ako dôkaz. Tá trčiaca hlava na ľavej strane je Igor, majiteľ lode. Ten sa na mne zabával až do konca pobytu. A ani sa mu vlastne nečudujem...

Janka Hrdlička

Janka Hrdlička

Bloger 
  • Počet článkov:  19
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Temperamentna ryba, ktora nikdy nic nestiha, vsade jej je vela a nepozna slovo "nuda" Zoznam autorových rubrík:  PotápanieĽudkoviaBásničky len takPotulkySúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

SkryťZatvoriť reklamu