- Potrebuješ kompas. Nemôžeš ísť do vody bez neho, lebo netrafíš naspäť. – povedal inštruktor.Tak to bol vtip za 100 bodov. V tom okamihu, ako to povedal, som sa rozosmiala. Samozrejme, nechápal, čo je na kompase a jeho nevyhnutnosti také vtipné. Ešte ma málo poznal. Neviem ako vy, ale mne sa do mojej duševnej výbavy nainštalovalo (podozrievam, že už v rámci výrobného procesu) čosi, čo nazývam orientačný nezmysel. Naozaj, nezmysel. Čím som staršia, tým to je horšie. Zablúdim aj na rovnej ceste. Podozrievam matku prírodu, že ma týmto potrestala za moju ukecanosť. Určite si mi tento gén nezmyslu darovala s génom urečnenosti, veď „mojaaaa, ty sa z toho vykecáš. Opýtaš sa ľudí, ktorým smerom máš ísť“. Matka príroda určite uvažovala len o priestore, kde sa dá rozprávať a kde sú ľudia. Ale čo si ja, úbohá, počnem vo vode? Samozrejme, netrvalo dlho a inštruktor sa presvedčil na vlastnej koži, ako sa dá zablúdiť v čistej, priehľadnej, pokojnej vode. Neveril, uveril. Stratila som sa.Tak som si aj kompas kúpila. Nič nepomohlo. Ručička sem, ručička tam a ja som lietala vo vode ako splašená kobyla. Samozrejme, bola som úplne inde, ako som mala byť. S mojím orientačným nezmyslom si vychádzame pomerne dobre. Avšak! Malý problém nastane, ak je potrebné niekam sa dopraviť. Poznám bod A, poznám bod B a ani za živý svet ich neviem spojiť. Chcela by som podobne postihnutým dať zopár rád. Vlastne, tí ich nepotrebujú. Tieto praktické rady sú skôr pre tých, ktorí s nimi žijú a pohybujú sa v ich blízkosti:- trpezlivosť, trpezlivosť, trpezlivosť... veď ona/on nakoniec niekam trafí,- dbajte na to, aby bol vo vozidle vždy dostatok pohonných hmôt,- mobil majte v pohotovostnej polohe, nabitý energiou a kreditom,- mapy, papiere a ceruzky pri vysvetľovaní sú úplne zbytočné. Chudák postihnutý bude ešte viac dopletený a v krajnom prípade začne slziť,- pri navigácii typu „doľava, doprava“ je vhodné postihnutého klepnúť po danej končatine. Nech nemusí premýšľať, čo je vľavo, a ktorým smerom je vpravo,- jednoduchá, ľahká strava sa vždy hodí.. nikdy neviete, kde skončíte,- ak postihnutý danú trasu prešiel x-krát neznamená to, že ju zvládne samostatne aj na x + prvýkrát. Na to sa nesmiete nikdy spoliehať,- postihnutý sa stráca aj v domácom prostredí. V cudzom prostredí treba byť ostražitejší a po očku ho sledovať. Najlepšie je mať ho na dosah ruky,- ak je postihnutý členom turistickej skupinky, nikdy, zdôrazňujem, nikdy sa ho nepýtajte na smer návratu. (Z vlastnej skúsenosti viem, že som dokázala presvedčiť 6 ľudí o „mojom“ správnom smere a nakoniec sme úspešne zablúdili),- uvedomte si, že postihnutý to nerobí naschvál. Je to určitý stupeň nemožnosti, ale nie je to (pevne verím) klasifikovaná duševná choroba,- ak máte radi adrenalínové športy, urobte postihnutého vedúcim zájazdu. Garantujem, že to bude vzrúúúúšo!
