Sólová trojka z telesnej ma duševne poznačila na celý život. Prečo by som mala šplhať, keď sa bojím výšok? Prečo by som mala behať, keď sa mi môže podvrtnúť noha? Prečo by som mala bicyklovať, keď neudržím rovnováhu? A prečo ma vlastne nútili robiť všetky tieto divné činnosti?!Som vodno-pozitív. Ťažký pozitív :)Dlhé roky som snívala o tom, ako sa do vody dostanem a ubytujem sa v nej. K tomu mi chýbala iba taká drobnosť - žiabre. Postupom času som sa s týmto fyzickým hendikepom zmierila. Tak som našetrila peniažky na kurz potápania. Ha! V každom prípade to bolo jedno z najbravúrnejších a najodvážnejších rozhodnutí v mojom doterajšom živote. Myslím, že to bolo ešte odvážnejšie ako vodičák.Absolvovala som.Prežila som.Potápam.Veľmi sa z toho teším. Potápanie nie je len o ponorení sa a vynorení sa. Je to o pokoji, rovnováhe, spomalenom pohybe, premýšľaní o každom kroku (či vlastne zamávaní plutvou) a hlavne, je to o prírode a ľuďoch. Možno to bude znieť pateticky a nadnesene, ale je to tak. Čo je nadôležitejšie - potápanie je kolektívny šport. Do vody možno vstúpiť len s buddym, s človekom, na ktorého som v okamihu ponoru životne odkázaná. Krásny filter na priateľstvo. V okamihu vstupu do vody dávam najavo "môj život je v tvojich rukách" a buddy mi odkazuje to isté "ja viem, veď aj ja ti 100%-tne verím, že mi v prípade núdze pomôžeš".Je úžasné, keď v živote natrafíte nie na jedného, ale dvoch, troch, vlastne... vlastne celú skupiny buddy's. S týmto pocitom sa žije a dýcha ľahšie.Všetkým vám želám, aby ste mali aspoň jedného úžasného buddyho vedľa seba, najmä v tých ťažších chvíľach.
