Bolo chladné ráno. Letmo som pozrel po prebudení von. Nepršalo, nesnežilo. Pootvoril som balkónové dvere na spálni a premýšľal som nad vhodným oblečením na dnešné ranné behanie. Dnes bola príprava obeda na mne, preto bolo ráno najvhodnejší čas vybehnúť von a prevetrať moje bežecké tenisky. Mimochodom sú to moje prvé tenisky na behanie, ktoré majú za sebou už niečo cez 900 kilometrov. Kávička a raňajky ráno mi chutili ako vždy, nálada bola dobrá.
Oblečenie som zvolil teplejšie, pomaly bude treba dať si na ruky aj rukavice, je to jediné miesto, ktoré ma pri behaní v tomto počasí ešte chladí. Dnes bolo v pláne 10 kilometrov, z Vlčiniec na Rosinskú cestu, po nej stále hore k cintorínu, vybehnúť kopec z Rosiny na Bytčicu a zbehnúť do lesoparku. Tam urobiť ešte dve kolieska a okolo Nay zbehnúť domov. Pekná, členitá trasa.
Vybehnutie bolo kľudné, hodinky nastavené, hlava, myseľ tiež. V slúchadlách obľúbený mix skladieb. Napriek chladu a letmého poletovania snehových vločiek som sa zahrial už za malú chvíľu a vo svojom tempe som míňal domy a odstavené autá po Rosinskej ceste. Dnes ma na nej nič nevyľakalo, žiadny brechajúci pes pri prebiehaní chodníkom okolo rodinných domov. Veru ma pár krát v minulosti až trhlo a reflexívne som uskakoval od plotu. Kilometre pomaly ubiehali, stíhal som si všímať okolie domov. Človek keď je oslobodený pri behaní od všetkého čo ho zaťažuje, má čistú hlavu a myseľ, všimne si aj veci ktoré predtým sto krát prehliadol. Dnes ma upútali krásne zostrihané stromčeky pred priečeliami domov do rôznych tvarov. Hlavne pri jednom dome to boli dokonalé tvary. Všetky vytvárali dokonalý celok.
Pomaly sa dostávam k cintorínu. Za ním točím doprava a čaká ma tiahly kopec, z ktorého budem zbiehať do lesoparku. Trochu som zvoľnil rýchlosť, aby som ho vybehol celý bez zastavenia. Na vrchu musím zastaviť a pokochať sa krásnou prírodnou scenériou. Napriek pochmúrnemu počasiu je viditeľnosť dobrá a ja mám pred sebou okolité pohoria, poprášené prvým snehom. Jednoducho nádhera.
Chvíľu som sa pokochal krásnou scenériou, nabral som opäť čistý svieži vzduch do pľúc a v kľudnom tempe som zbiehal do lesoparku. Pokosené okolité polia zívali prázdnotou, očakávajúc bielu prikrývku od pani zimy. Prebieham okolo naťaženej kopy dreva z preriezky a vchádzam do lesoparku. Čakajú ma ešte 2 kolieska členitého terénu, jedno zhruba 2 kilometre. Aj napriek stúpaniam je to pekný okruh v prírode, jediné mínus je napadané lístie, ktoré so súvisiacou vlhkou cestou vytvárajú miestami šmykľavý povrch.
Po zdolaní prvého klesania stretávam oproti ďalšieho bežca. Z diaľky vidím, že beží kľudným tempom a neviem na tú vzdialenosť určiť, či ide o ženu, alebo muža. Kapucňa sivej mikiny založená na hlave mi bráni vidieť na tú vzdialenosť do tváre. Pohyby pri behu sú však ladné a plynulé. Ako sa ku mne približuje spod kapucne vidím tvár a oči. Je to žena, už mi je to jasné. Tmavá pleť a obrysy tváre má v tom iba utvrdili. Černoška. Pohyby a postava gazely ako väčšinou majú športovkyne tmavej pleti. Neotočil som sa za ňou, bežala popri mne aj moja manželka Aďka a ani popravde ma to nenapadlo. V hlave mi iba prebehlo, kde sa zasa stretneme a o koľko bude odomňa rýchlejšia. Moja intuícia ma nesklamala. Nebolo to síce o veľa, ale keď sme sa stretli pri zdolávaní druhého kola, bola jasne vpredu. Prebehla popri mne s ľahkosťou a ja som sa už sústredil na posledné metre dnešného behu. Posledná rovinka a bude má čakať vybehnutie z tohto krásneho parku. Netušil som, že na tých posledných pár stoviek metrov budem zdolávať mierne povedané ešte jednu prekážku. Ako si užívam záverečné metre, dobieham muža, ktorý vozil v kočíku svoje dieťa. Cesta je tam užšia a on kráča presne stredom cesty. Ako sa približujem, v hlave mam myšlienky, z ktorej strany je viac miesta aby som ho predbehol. Zväčša sa stáva, že keď bežím a dobieham ľudí na prechádzkach, počujú, že za nimi niekto beží, či už z hlasnejšieho dychu, alebo zvuku dopadajúcich tenisiek na povrch cesty. Tento chlap však neuhol a to som bol už tesne pri ňom. Rozhodol som sa, že ho obídem z ľavej strany. Ako som už bol skoro na jeho úrovni, schytil nohy na plecia a začal trieliť tlačiac kočík pred sebou. Až som sa zľakol. Chlap trielil, že sa mi začal vzďaľovať. Zasmial som sa schuti , otočil smerom dozadu k manželke a rozhodil rukami. „To čo bolo“ hovorím jej. „Ten mi to inak natrel“. S úsmevom na perách som sledoval trieliaceho chlapa ako rýchlo prepletá nohami. Zastal. Nebežal dlho, ale zato akoby zmeškal autobus a snažil sa ho dobehnúť. Keď som ho dobehol, už opäť kľudne kráčal a ja som už bez problémov obišiel okolo neho. Čakalo má už iba vybehnutie z lesoparku a posledný kilometer okolo Nay domov.
Dobehnuté. Dobrá nálada a radosť z ďalšieho športového výkonu mi dodala energiu do zbytku dňa. A že vraj beh je nuda.
