Nepokojným tichom tmavej noci lomcuje silný vietor. Spustil sa náhle, ako predvoj čiernych mračien, ktoré zastreli letnú oblohu. Jeho hvízdanie ku mne prináša vzdialené zvuky áut dolu pod kopcom. Nevidím ich, no už z diaľky ku mne dolieha stúpajúce šumenie ich motorov. Prefrčia a opäť miznú v diaľke. Brechot psov z blízkej dediny a zriedka rachot dopravného lietadla mieriaceho na medzinárodné letisko v meste doplňujú kolorit tejto nočnej kakofónie. Ležím v sivom prachu pod bubnujúcou plechovou strechou a z môjho tela, či skôr z jeho úbohých častí, ktoré som nedokázal skryť pod spacák, si roje komárov urobili čerpaciu stanicu. Vietor a pár dažďových kvapiek aspoň trochu krotia teplotu horúcej noci. Vzduch je poriadne zohriaty a moje spotené telo si žiada sprchu. Mám pocit, akoby som nepil niekoľko dní. To zaiste ten vietor, teplo a komáre. Úplne ma vysúšajú. Nedokážem zaspať. Prehadzujem sa zboka nabok a tým poskytujem nové možnosti občerstvenia tým odporným lietajúcim parazitom. Nech si už teda vyciciavajú životne dôležité tekutiny, len nech sú pri tých náletoch aspoň trochu tichšie. Thoreau by o tomto mieste isto napísal esej a bez najmenšej irónie, vyzbrojený silnou dávkou eufemizmov by ho prirovnal k vestibulu milánskej La Scaly a počúvaniu najkrajších symfónií európskych klasikov. Henry David Thoreau bol zvláštny typ intelektuálneho provokatéra. Zem je tvrdá a to som si myslel, že niekoľko stanovačiek v lesoch ma dostatočne zocelilo. Políhali sme si okolo akéhosi veľkého hranatého balvanu, tak aby sme jeden druhému nezavadzali a vedeli sa rýchlo naraz zobudiť,...keby niečo. Možno by sa spánok dostavil skoro, napokon bol dnešný deň celkom náročný a telu sa žiadal oddych, ibaže pocit strachu a vzrušenia mi vstrekuje stále nové a nové dávky adrenalínu do krvi. Moje zmysly sa sústreďujú na každé buchnutie strechy, prasknutie konára, na každý menej známy a vzdialený hluk, zatiaľ čo sa nedokonalým zrakom pokúšam analyzovať totožnosť tmavých siluet na horizonte. Všetko to pozorovanie a odpočúvanie okolia by mohlo byť omnoho pokojnejšie nebyť doterných myšlienok, ktoré mi vírili hlavou. Znova si uvedomujem, že moja paranoidná povaha so mnou robí čo sa jej zachce. Čo ak nás tu niekto chytí? Bolo by celkom nepríjemné takmer na začiatku tejto cesty vyfasovať pokutu, ktorá by celkom určite skrátila jej dĺžku. Koniec koncov, kto by sa už len teraz obťažoval strážením parku. Môj domnelý strážnik s obuškom a vysielačkou najskôr odfukuje prehodený cez posteľ vo svojom dome niekde v dedine a o park má asi taký záujem ako ja o neho. Napokon tá štipka optimizmu predsa len víťazí, no nijako nemení môj prístup k spánku. Komáre, teplo, nepríjemné svrbenie na celom tele úplne zvalcovali pocit vzrušenia, avšak výsledok ostal rovnaký - treba počkať do svitania.
Pár dní predtým...
Bol ôsmy september roku pána MMVII, niečo po pol štvrtej ráno a ja som striedavo stál a sedel v terminálovej hale Štefánikovho letiska v Bratislave. Vonku lialo ako z krhly, zatiaľ čo studený nočný vietor a dážď bičovali všetko živé i neživé v okolí. V rukách som žmolil časť letenky a díval sa z okna, či ešte uvidím odchádzať auto s rodičmi a bratom, ktorí ma sem v takomto nečase priviezli. Príjemné pocity sa vo mne miešali s nepríjemnými a čas čakania sa zdal byť nekonečný. Na let som sa celkom tešil. Doteraz som letel len pár krát, ale páčilo sa mi to. Mám rád pilotov hlas v reproduktore. To ako frajersky a profesionálne oznámi cestujúcim nad čím sa nachádzame, akou rýchlosťou letí lietadlo a kedy pristaneme v požadovanom cieli, vo mne vyvoláva pocit rešpektu a uznania. Povedať, že vonku je 58 °C pod nulou a náš stroj pretína oblohu rýchlosťou ôsmych stoviek kilometrov za hodinu, bez jediného záchvevu vzrušenia v hlase dokáže ozaj len človek tráviaci svoj čas viac vo vzduchu ako na zemi. Keď sa lietadlo s námahou odlepí od letiskovej dráhy a odstredivá sila pominie, je všetko ok...väčšinou. Za okrúhlym oknom vládla čierno čierna tma, len v červenom blikaní žiarivky na konci krídla som videl, čo za psotu vonku vládne. Trup lietadla nemilosrdne ostreľovali kvapky nebeského lejaku. Jedlo ani žiadne tekutiny som si „ďakujem neprosil" a listoval si časopis, kde som našiel svoju fotografiu. Oblečený vo výrazne oranžovom tričku veľkosti XXL som vyzeral ako árijský brahman, zasväcujúci svojich žiakov (žiačky) do tajov mystických. Tajomnosť celej tejto duchovnej kompozície umocňovali umelé lavóre naplnené hnedou vodou, na hladine ktorej sa vznášali farebné kefky, klasické rajpišne. S trochou fantázie, či zníženou kvalitou zraku mohlo ísť o mystické lotosové kvety, ale nešlo. Kto už niekedy umýval archeológom nazbierané keramické črepiny, vie o čom (ne)hovorím. Nikto z cestujúcich ma na snímke nespoznával. Nakoniec som sa rozhodol, že si časopis zoberiem ako darček a ukážem kamošom dolu na zemi, čo znamená byť mediálne propagovaný. Bolo šesť hodín ráno a ďaleko na horizonte za bielym oceánom oblakov sa vynorilo slnko. Oslepujúce svetlo sfarbilo tento svet medzi zemou a nebom jasným odtieňom oranžovej. Ako ostrovy v mori sa z bielej masy pod nami vynárali štíty Karpát. K dokonalosti už len chýbal známy pilotov hlas a rad bilinguálne podaných informácii. Paráda, všetko šlo ako po masle a naša levitujúca rakva sa blížila k svojmu cieľu - mestu Burgas v štáte Bulharsko. V Bulharsku som bol prvý krát. Letisko v Burgase nebolo nič moc. Na fotkách vyzeralo krajšie. Počasie nebolo taktiež najkrajšie, ale aspoňže nepršalo. Bulharský personál letiska sa profesionálne usmieval, no mal nás na háku. Gumový pás mi priniesol ťažký čierny ruksak s pripevneným stanom a spacákom. Môj dvojhodinový slovensko-bulharský kolektív sa rozpŕchol a pred budovou letiskovej haly som ostal sám. Bol čas vytiahnuť Tomášov inštruktážny papier, plán, ktorý mi poslal mailom, a ktorý chronologicky mapoval jeho kroky. Tomáš si momentálne užíval orientálne noci v Istanbule, no jeho trasa tam bola rovnaká aká mala byť tá moja. Minuli sme sa len o pár dní. Hlúčiky čakajúcich turistov pred letiskom sa zmenšovali, autobusy odchádzali a ja som stále nevedel nájsť svoj smer. O taxíku som ani nerozmýšľal. Lakomosť (umiernenosť) mi nedovoľovala a ešte stále tu bola nádej, že medzi tými pár ľuďmi spoznám nejakú známu tvár z lietadla, ktorá už bude vedieť čo robiť. Po nečinnom čase čakania som sa predsa len rozhodol „prenasledovať" jeden pár, o ktorého identite som mal akú takú predstavu. Po asi dvesto metroch veľmi nenápadného sledovania som natrafil na zhluk poväčšine mladých a rovnako ustrojených ľudí. Skupina stála pod akousi strieškou, z ktorej visel plechový štít s označením 18. A keďže sa číslo osemnásť spomínalo i v Tomášových notíciách, ako „číslo šťasteny", bol som si istý, že autobus odchádza do mesta práve odtiaľto. Autobus skutočne prišiel a skutočne podľa nápisu na boku mieril do Burgasu. Trocha ma vydesila len skutočnosť, že v uháňajúcom vozidle HD nemám žiaden doklad podobný cestovnému lístku a preto som sa viac priblížil k ľahko pootvoreným zadným dverám. Neskôr mi Tomáš vyrozprával ako v presne tej istej situácii nervózne pozoroval zmáčané polia a hľadal najvhodnejšie miesto na opustenie autobusu v plnej rýchlosti. Avšak staršia flegmatická pani s nepríčetným pohľadom, ktorá chodila od jedného pasažiera k druhému cestovný lístok nepožadovala, ale predávala. Kríza bola zažehnaná a ja som sa s úsmevom na tvári a hrdosťou v srdci blížil k prvému bodu svojej cesty, k mestu Burgas.
