Múzeá sú vždy plné prekvapení, aj keď si často myslíte, že na tie isté hrdzavé brnenia, kožené gamaše a obrazy tučných dám sa pozeral už váš prastarý otec v pruhovanej kojeneckej rovnošate. Múzeá nám dávajú možnosť zamyslieť sa nad niečím iným než nad susedovým novým autom a neúspechom slovenskej hokejovej reprezentácie na domácom ľade. Nech už je v ich priestoroch vystavené umenie - staré, či nové, alebo len mech čačapojských zemiakov, či najdlhších špagiet na Zemeguli, všetky veci majú svoj význam len ak v nás oživia stuhnuté zmysli a podnietia rozum k neformálnemu vyžarovaniu elektromagnetických impulzov. Ako všade i tu sa doporučuje striedmosť, ináč sa môžete pristihnúť, ako v galérii moderného umenia pol hodinu neprítomne hľadíte na hasiaci prístroj.
V múzeách sa nádherne kryštalizujú myšlienky do slov a honosných viet, ktoré ľudia vedome vypúšťajú z úst pri konfrontácii svojich zmyslov s vystavenými predmetmi. O tom, že scéne de coup týchto milých udalostí sú práve „chrámy múz" vedel už monsieur Edmond de Goncourt, ťažký to parížsky kunsthistorik storočia pary, ktorý poznamenal, že „maľby na stenách múzeí sú tichými svedkami tých najsmiešnejších názorov než čokoľvek iné na svete." Keď sa svorka intelektuálne vyšťavených newyorských kritikov vrhla k nesmelému mladému umelcovi z Pittsburgu aby im (konečne) vysvetlil čo má znamenať to parazitovanie na konzumných mýtoch spoločnosti a prečo do čerta práve konzervy (!), odpovedal Andy Warhol len toľko, že miluje polievku. Čo by asi povedal maestro Leonardo da Vinci o úsmeve svojej Mony Lízy, o ktorej dodnes vyšlo niekoľko tisíc článkov, stoviek kníh a desiatok filmov, všetky sa snažiac rozlúsknuť zdanlivo najväčšiu záhadu slnečnej sústavy? Možno: „V ten deň bola signora Gherardini tak šťastná, keď manžel odcestoval z mesta (?)." Čo by povedal Alexander Macedónsky (maď. Nagy Sándor), ktorému súčasní ortopédi a neurológovia na základe jeho kamenných portrétov diagnostikovali chronické ochorenie krčnej chrbtice? Možno: "Môj sochár chcel aby som sa pri portrétovaní díval vždy do slnka...som tak krásny."
A dosť už o tom, pretože ak platí výraz: "Si brevis esse volo, obscurus fio", je na čase zanechať tieto rozvláčne riadky a ísť. Je tu víkend, vyrazte do múzea, hľadajte Kolumbove lebky a možno sa Vám pri tom elektromagnetickom vyžarovaní podarí spojazdniť nejakú tú kostru dinosaura, či šable bodrých tatárskych mordárov.
Nabudúce niečo z múzea.
