Knižné odporúčania 2021, ktoré nikto nepýtal

Titulok už nie je tak úplne pravda. Jeden človek sa ma nedávno pýtal, že kde je môj tohtoročný čitateľský denníček.

Knižné odporúčania 2021, ktoré nikto nepýtal
Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Teda mám už okrem seba 1 čitateľa, a má zmysel ho zverejňovať. Vopred však upozorňujem, že si poznámky a výpisky robím viacmenej pre seba. Pomáhajú mi vrátiť sa k prečítaným knihám, utriasť si hlavné odkazy, snáď si z nich o kúsok viac i zapamätať. Poznámky sú z roka na rok dlhšie, pri niektorých ide doslova o stručné prerozprávanie obsahu. Pre cudzie oči to musí byť úplne nestráviteľné a asi nikto to nedočíta celé, čo je ok – len som vás varoval. Teraz v tom dokonca bude viackrát i náboženstvo, no tak to je už fakt že oldskúl. A kto ešte dnes vôbec číta knihy? Ach, to boli v 18. storočí časy... Začali sa masovejšie vydávať prvé romány a rodičia sa sťažovali, že ich deti trávia čítaním až príliš mnoho času a mohli by pri tom stratiť zmysel pre realitu! To som si nevymyslel, je to pravdivá historka. Dnes už v našej mysli nesúperia o pozornosť anjel s diablom, ale iné dve postavy, či skôr dva vrchy (berg & berg). Jeden vrch je dobrý a druhý cukrový. Gutten & Zucker. Ten dobrý prehráva. Ak bola táto slovná hračka pre vás ťažká, fakt nepokračujte, nemá to cenu... Inak, do komentára dajte svoje top knihy roka, možno ma inšpirujú a zaradím ich do tohto zoznamu nabudúce, keď zvládnem horu, čo ma na nočnom stolíku ešte čaká.

Skryť Vypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Vysvetlivky

*

Slabá kniha, nestrácaj ňou čas

* *

Dá sa to prečítať, ale neomráči

* * *

Dobrá kniha i pre náročného čitateľa

* * * *

Fakt silné dielo, toto treba čítať

* * * * *

Pecka, ktorá pozmenila môj život

3 hviezdičky sú super kniha, ktorú odporúčam. Všetko navyše je už len bonus. Tento rok sa mi slabá kniha do ruky nedostala. Viac tých naj-naj-naj-top kníh je až v závere – ako darček pre tých, ktorí vydržia.

Beletria

Obrázok blogu

* * * *

Tara Westover: Vzdelaná

Kvôli tejto knihe nepôjdete spať dlho po polnoci, autobiografický príbeh Tary Westover vás nepustí. Príde mi až neuveriteľné, že Tara je odo mňa o 11 rokov mladšia. Napriek tomu mi otvorila dvere do veľmi málo známej subklutúry ultrakonzervatívnych amerických fundamentalistov, ktorí až prekvapivo silno dokážu ovplyvniť i americkú politiku. Vyrastala v mormónskej rodine na vidieckom hospodárstve v Idahu ako najmladšia zo siedmich detí. Jej rodičia – najmä autoritatívny choromyseľný otec – si vybrali život v pomerne veľkej izolácii od spoločnosti. Rebelujú voči štátu, neveria školám, neveria zdravotníctvu. Okrem mormónskej viery podliehajú rôznym paranoidným poverám a konšpiračným teóriám. Aktívne sa pripravujú na koniec sveta a ich krédom je čo najväčšia sebestačnosť. Robia si zásoby potravín i nafty, aby boli pripravení, keď to príde. (Dokonca, oveľa väčšie zásoby ako Mesík!) Zaskočí ich, keď po roku 2000 nenastáva koniec sveta. Doma sa vzdelávajú (či skôr nevzdelávajú), knihy okrem Biblie sú podozrivé. Doma rodia. Vyrábajú si alternatívne bylinkové lieky. Takmer neriešia hygienu. Tara popisuje šok, ktorý prichádza, keď sa dieťaťu z takéhoto prostredia podarí dostať na normálnu strednú a vysokú školu. Takmer ako dospelá prvýkrát objavuje mnohé základné informácie o svete a o sebe. Cíti trápne pohľady, keď sa na hodine spýta, čo znamená slovo holokaust. Vynakladá obrovské úsilie, aby dobehla zameškané, a podarí sa jej nakoniec stať sa elitnou študentkou. V období, kedy v americkej spoločnosti liberálna kultúra stráca na popularite a neskôr táto vlna prinesie i Donalda Trumpa, ona pláve v protismere a zbavuje sa predsudkov svojej rodiny. Zásadná hodnotová zmena však prináša mnoho pochybností, čo je vlastne pravda. Láska k rodičom a túžba po stratenej rodine, ktorá ju po jej prerode odmietla, prináša pocity opustenosti. Po dočítaní si asi ako ja začnete na internete a sociálnych sieťach hľadať Tarinu rodinu, firmu jej rodičov a ďalšie reálie. Prekvapí vás, že jej matka nedávno vydala kontra-knihu Education (Vzdelanie).

Skryť Vypnúť reklamu

Obrázok blogu

* * *

Ziemowit Szcerek: Sivý dym

Zmiešajte dohromady Lemow Solaris, Stalkera od bratov Strugackých a Joyceov Ulysses. Našľahajte Burgessov Mechanický pomaranč. Okoreňte Burroughsovým Nahým obedom. A všetko vylejte na poľské vydanie Slovanstva a sveta budúcnosti od Ľudovíta Štúra. Môžete servírovať Sivý dym. Dobrú chuť. Netuším, koľko halucinogénnych látok vstrebal poľský novinár Ziemowit Szcerek pri písaní tejto dystópie, ale málo to asi nebolo. Podarilo sa mu vykresliť temnú podobu Karpatskej kotliny, Balkánu a zvyšku našej strednej a východnej Európy v roku 2050, po zániku Európske únie a vzniku čudesných diktatúr postavených na minulých i budúcich nacionalizmoch a iracionálnych ideológiách. S regiónom z veľkej časti zahaleným zvláštnym dymom, v ktorom neplatia normálne pravidlá a fyzikálne zákony, vás bude zoznamovať cestujúci reportér, tajný agent a terorista Marcin z Neurópy. Touto východoeurópskou psychedéliou postavenou na surových a vulgárnych reáliách nám Szcerek nežne odkazuje, aby sme tu už toľko neblbli.

Skryť Vypnúť reklamu

Obrázok blogu

* * *

Jaroslav Rudiš: Nebe pod Berlínem

Za tip na debutový román Jaroslava Rudiša vďačím Ivanovi Paulemu, šéfovi našej audítorskej firmy. A čudujem sa, že mi tento, dnes už kultový, český spisovateľ neprišiel pod ruku v mladých rokoch, keď sme chodili do Nostalgie pozerať Wendersov film Nebo nad Berlínom. Nebo pod Berlínom sa číta asi s podobnou emóciou, ako keď počúvate dobrý undergroundový album. Rudiš je učenlivým pokračovateľom hrabalovsko-kunderovskej poetiky. Nejde to hneď, ale postupne. Vžívate sa do 30-ročného pražského učiteľa, ktorý nedlho po páde komunizmu dá výpoveď dovtedajšiemu konvenčnému životu a vyberie sa do Východného Nemecka. V úbáne – berlínskom metre – sa stretne so svojou láskou Katrin i s parťákom Panchom Dirkom, s ktorým založí kapelu U-Bahn. „Všechny důležité kapely byly založené kvůli píchání.“ Bubeníka si nájdu na inzerát a začnú hrávať punk-rock v podnikoch, na ulici i na nástupištiach metra. Ich koncerty si obľúbia nielen berlínski cestujúci, ale i mŕtve duše sebevrahov, ktorí skočili pod vlak.

Skryť Vypnúť reklamu

Obrázok blogu

* * *

Josef Škvorecký: Zbabělci

Zbabělci sú Škvoreckého románovou prvotinou, a je to hneď krása. Voľakedy dávno som čítal Prima sezónu a až teraz som si uvedomil, že obe knihy sú súčasťou nadväzujúcej pentalógie a mal by som ešte dobehnúť Tankový prapor, Mirákl a Příběh inženýra lidských duší. Dejová zápletka Zbabělcov sa odohráva v poslednom týždni druhej svetovej vojny v mestečku Kostelec. Hlavná postava Danny Smiřický je alter egom Josefa Škvoreckého a Kostelec je Náchod, kde Škvorecký vyrastal. 20-ročný gymnazista Danny hráva na saxofón v miestnej džezovej kapele a takmer celú myseľ mu zapĺňajú dievčatá, najmä krásna Irena. Rovnako ako Prima sezóna i tento román je doslova nabitý erotickým napätím. Hoci sa v ňom absolútne nič explicitné nestane, prežívame Dannyho túžby a fantázie a často sa rehoceme, ako neustále stroskotávajú. Osloboditeľská Červená armáda je neďaleko a Nemci balia na odchod. Všetci len čakajú, kedy to praskne, a po prvom impulze v oknách radostne vyvesujú československé vlajky a vychádzajú von do sprievodov. No pri objavení sa nemeckej posádky sa rýchlo ukrývajú a vlajky sťahujú späť. Mladícke partie by s Nemcami aj chceli ísť do väčšej konfrontácie, no miestna honorácia si s okupačným velením dohovára nenásilný odchod a prevzatie moci, schladzuje horúce hlavy a pod zámienkou organizovania revolučnej armády im zabavuje ulúpené zbrane. Poslední esesmani to však nevzdávajú ľahko a Danny s priateľmi sa 9. mája zrazu naozaj dostane do vážnych ostrých ozbrojených bitiek, kedy sa im podarí ťažkým guľometom zlikvidovať nemecký tank. Škvorecký len tri roky po vojne veľmi autenticky vykreslil priebeh spoločenskej zmeny v českom meste, jej prežívanie i charaktery, aké sa v takýchto chvíľach objavujú. Román bol vydaný až o 10 rokov a spôsobil škandál, po ktorom sa musel autor vzdať miesta redaktora časopisu Svetová literatúra, neskôr emigroval.

Obrázok blogu

* * *

Janko Jesenský: Demokrati

To nie je možné, máme slovenského Ilfa a Petrova - tešil som sa pri čítaní najväčšieho Jesenského románu Demokrati. Jesenský bol presvedčeným demokratom a obhajcom československej myšlienky, dokonca bol sám politikom a županom, no to neznamená, že ostro nevnímal slabé miesta našej demokracie. Príbeh úradníka Landíka z malého mestečka „Staré Mesto“, ktorý je po ľúbostných peripetiách vyhodený z úradu, no paradoxne sa dostáva na omnoho vyššie miesto až do Bratislavy, je vtipnou satirou systému prvej Československej republiky a nášho malomeštiactva a falošnosti. Škoda, že v druhej polovici knihy už Jesenský stratil šťavu a hlavnú dejovú linku ťahal k lacnému a predvídateľnému šťastnému koncu. Keďže som nemal veľké očakávania, Demokrati boli pre mňa až nečakane osviežujúco zábavným čítaním s množstvom dobrých postrehov k vtedajšej politike, z ktorých viaceré by triafali i dnes. Jesenskému dám rád v budúcnosti priestor.

Obrázok blogu

* *

Petőfi Sándor: Putovanie Sándora Petőfiho

Je vlastne zaujímavé, že o Petőfim na Slovensku veľa nevieme a hoci ho prekladali viacerí naši velikáni, jeho knihy v slovenčine nezoženieme. Kedysi sme sa učili, že mal slovenský pôvod (rodné meno Alexander Petrovič), no keďže sa mu vysmievali za slovenský prízvuk, zlepšoval maďarčinu a stal sa najväčším maďarským básnikom. Preto ma prvé vydanie jeho cestopisných poznámok a listov z ciest v slovenčine lákalo. Imre Molnár, ktorý tento edičný počin podnietil, priamo odporúča, že „kto ešte nečítal ani jednu Petőfiho báseň, urobí dobre, ak sa s ním začne zoznamovať prostredníctvom jeho cestopisov“. Tak som si ich teda kúpil. Chudobný 22-ročný pomocný redaktor časopisu Peštianska móda Sándor Petőfi  sa 1. apríla 1845 z Pešti vydáva na potulky Hornou Zemou. Na cestách si robí milé a mladícky hravé zápisky a posiela z nich fiktívne listy. Mnohé jeho bonmoty sú ozaj vydarené, zopár vyberám. „Ibaže mne osud podá lyžicu vždy, keď nemám polievku, a naopak.“ „Keby nebolo na svete kritikov, zo všetkého najväčšmi by som nenávidel chrenovú omáčku so smotanou.“ „Och, Horná zem! Len preto sa tvoje hory vypínajú až k oblakom, aby o to väčšmi bilo do očí, ako sa krčia tvoji obyvatelia?“ „Potom sme sa rozprávali o politike a teológii. Aká škoda, že som na reči, ktoré mohli predznačiť novú epochu tak v politike, ako aj v teológii, zabudol.“ „Pri Ignácovi treba osobitne zdôrazniť, že nikdy nepodvádza, keď na to nemá príležitosť, a vždy je triezvy, keď nemá na to, aby sa opil.“ Naozaj ide o takýto roztopašne spracovaný denníček z ciest na nám známej trase Prešov – Levoča – Kežmarok – Spišská Nová Ves – Rožňava – Rimavská Sobota – Fiľakovo – Lučenec... „Na ceste z Fiľakova do Lučenca človeka už nestretne nič výnimočné. Pravda, okrem samej cesty, ktorá utrmáca živého človeka na smrť a mŕtveho preberie k životu. Zomrel som na nej i vstal z mŕtvych aspoň šesťkrát.“ „Vždy som síce tvrdil, že Dolná zem je najslávnejšou oblasťou sveta, lenže moja náklonnosť k nej ma nedoviedla tak ďaleko, aby som pochválil jej cesty, a neurobím to ani teraz,“ Zápisky naznačujú jazykovú hravosť básnika, ktorý vraj maďarčinu posunul do najvyššej ligy a jeho Pieseň národa spustila o 3 roky neskôr maďarskú revolúciu. No v Putovaní ešte to najvyššie umenie nečakajte, knižka poteší skôr fajnšmekrov. Je však jasné, prečo sa onedlho Petőfi stane miláčikom maďarského národného hnutia. „A tak sme museli zvyšok dňa stráviť v Levoči, kde búšia srdiečka mnohých pekných mladých dievčat. Lenže nie pre maďarský jazyk. Preto, nech by boli akékoľvek, nie sú hodné, aby som o nich viac hovoril. Dievča, ktoré sa chce zapáčiť mne, nech je Maďarkou telom aj dušou, v opačnom prípade jej ani vreckovku zo zeme nezdvihnem.“ Záverečné listy sú skutočne vyznaniami tej pravej, maďarskej láske Júlii Szendreyovej, s ktorou sa zakrátko zosobáši.

Obrázok blogu

* *

Sally Rooney: Normálni ľudia

Trošku doják o túžbe dnešného mladého človeka prebiť svoju samotu a nájsť iného človeka, s ktorým môže splynúť do jednoty. Protiklady sa priťahujú i odpudzujú, približovanie sa v príbehu strieda so vzďaľovaním. Stredoškoláčka Marianne z bohatej rodinky je outsiderkou. Chudobný Connell je jej opakom a miláčikom školy. Dajú sa tajne dokopy. Dvojtvárny život však vedie k rozchodu. Na vysokej škole si role vymenia, teraz je obľúbená Marianne. Znovu k sebe nachádzajú cestu. A znovu sa veci komplikujú. A tak ďalej. Nie je to tak dlhé, dejová linka asi udrží vašu pozornosť do konca a budete chcieť vedieť, ako to dopadne. Najmä ukazujúce sa psychické ochorenie Marianne dodáva príbehu hlbší nepokoj. No niečo vás na tom celom ruší. Premýšľal som, či je istá plochosť a uväznenosť postáv vo svojich zadefinovaných roliach zámerným odkazom na plochosť generácie alebo skôr literárnou slabinou. Recenziu si oživujem teraz po pol roku a nie je najlepším znamením, že vo mne hlbšia stopa nezanechala.

Obrázok blogu

* * * * *

Marieta Kováčová: Maxim

Toto nie je objektívna recenzia. Autorka bola niekoľko rokov mojou kolegyňou a celý náš tím bol v šoku, keď sa dozvedel, že Marietkin syn nabúral na lyžiach a leží v kóme. Prežívali a obdivovali sme, čo celá rodina v ďalších mesiacoch a rokoch dokázala, a o to viac nás tešilo, že sa Marietka rozhodla o všetkom napísať vlastnú knihu. Bral som ako veľkú poctu a záväzok, keď ma poprosila o prečítanie rukopisu ešte pred vydaním a napísanie krátkeho vyjadrenia na prebal knižky. Nebudem klamať, niekoľkokrát som sa pri čítaní neubránil slzám. Napísal som tam toto: "Verím, že po prečítaní tejto knihy sa stanete lepšími. Príbeh Maxima, jeho mamy, otca a sestry vnímam ako modernú verziu slávneho putovania kapitána Shackletona a posádky lode Endurance, ktorí pred viac než sto rokmi uviazli na zamrznutom antarktickom mori. Ich zážitky z návratu z ľadového zajatia do civilizácie novinári označili za "definíciu hrdinstva". Mojimi hrdinami sú Marietka, Roman a Miška, ktorí s neochvejnou vierou, nádejou a láskou sprevádzali Maxima na jeho ceste z bdelej kómy do bežného sveta. Táto dojímavá kniha je autentickým denníkom ich cesty a zároveň inšpiráciou pre každého z nás, ako si udržať silu vo chvíľach, keď sa náš život náhle zmení naruby."

Obrázok blogu

* * *

Etgar Keret: Najednou někdo klepe na dveře

Osviežujúce, kreatívne, vtipné, absurdné. Smutné. Keď budete organizovať kurz kreatívneho písania, k bloku Fantázia si pozvite Etgara Kereta. Ako vyjadriť napätie, keď sa ho už všetci pýtajú na ďalšiu knihu? Napíše poviedku o teroristoch, ktorí mu postupne klopú na dvere bytu a s nabitým revolverom ho nútia rozprávať príbehy. Ako sa pozrieť na naše malé, každodenné, ale i väčšie klamstvá a výhovorky? Predstavte si, že sa náhodou dostanete do krajiny, kde postupne naživo stretávate svoje lži. Cez absurdné zápletky jednotlivých poviedok tento populárny izraelský spisovateľ poodkrýva tajomstvá našej mysle, skryté túžby, neresti i traumy. Za pláštikom grotesky sa často odhaľujú vnútorné drámy, rozbité vzťahy a chudobné charaktery. Aj sa bavíte, aj vám je z toho ťažko.

Obrázok blogu

* * *

Lucia Berlin: Manuál pre upratovačky

Čítal som už veľa kníh o chudobe, no Lucia Berlin je iná, zvláštna. Nepoučuje, nefilozofuje, nehodnotí. V poviedkach jednoducho zaznamenáva život amerického plebsu druhej polovice 20. storočia. Svoj život. Hoci vraj realitu prepletá fikciou, ani si to neuvedomíte. Vstrebávate útržky spomienok na drsnejšie detstvo s mamou alkoholičkou, na školy, kde nezapadala do očakávaní pedagógov, na viaceré vzťahy a manželstvá, na starnutie. Zoznamujete sa so životom upratovačiek, spojovateliek, zdravotných sestier, s morálkou pracujúcej triedy, ktorá chce prežiť a vyhnúť sa problémom. Zažívate alkoholické delíriá i odvykacie terapie. Je to úprimné, náročné, a predsa z jej príbehov preniká ľudskosť, túžba žiť, baviť sa.

Obrázok blogu

* * *

Anna Burns: Mliekar

Konflikt v Severnom Írsku som vnímal ako dieťa cez obrázky v televízii. Neskôr som sa ako študent trošku venoval téme nacionalizmu a nerozumel som tomu, ako mohlo národnostno-etnické napätie takto vyeskalovať v stáročnej demokratickej krajine. Nacionalizmus sa mi spájal najmä s Balkánom, Mečiarom a Slotom. Anna Burns nám dnes v románe Mliekar prináša mnohé objasnenia toho, čo konflikt udržiavalo, ako ho prežívali bežní ľudia a ako vyzerá komunita žijúca v podmienkach natlakovaného hrnca. Osemnásťročná študentka označovaná ako „stredná sestra“ sa svojimi záľubami (napríklad čítaním kníh pri chôdzi) trošku vymyká očakávaniam svojho okolia. Má nejasný utajovaný vzťah s „asifrajerom“, ale jedného dňa jej začne dvoriť miestny šéf Írskej republikánskej armády, prezývaný „mliekar“. Stredná sestra je v šoku, snaží sa pred mliekarom uniknúť, no reči sa šíria, skutočnosti sa prekrúcajú a dievča sa ocitá v pasci. Kniha nie je len svedectvom o severoírskom napätí, ale sondou do života ľudí žijúcich v dlhodobo nezdravom svete. Vidím v nej mnohé podobnosti so životom ľudí v marginalizovaných komunitách.

Filozofia, duchovno, náboženstvo

Obrázok blogu

* * * *

C. S. Lewis: K jádru křesťanství

Keď vám niekto ublíži a vy poviete, že to nie je fér; keď sa o niečo usilujete, niečo presadzujete alebo sa za niečo zapálite; vždy vtedy vedome či podvedome veríte, že niečo má hlbší zmysel, alebo sa odvolávate na nejakú nezávislú normu. Ak zarytý ateista hlása, že realita žiaden zmysel nemá, i vtedy predpokladá, že minimálne jedna časť reality zmysel má – jeho predstava o spravodlivosti. C. S. Lewis na bežných životných situáciách ukazuje, že takmer celé ľudstvo by našlo prekvapivo veľký prienik na tom, čo je správne. Napríklad, že človek by nemal vždy myslieť len na seba. Všetci podliehame akémusi prirodzenému zákonu, pravidlu dobra a zla. Akoby nejaká sila vložila tento morálny zákon do našich myslí a mala záujem na našom správnom konaní. Zároveň však vieme, že sa často správame inak, ako od nás žiada táto prirodzená norma. Nehovoríme vždy pravdu, nezastaneme sa vždy slabšieho, podľahneme krátkodobému pokušeniu... Kto sa podľa Lewisa dostal až sem, je otvorený kresťanskému posolstvu. Kresťanstvo nás totiž volá k pokániu – k oľutovaniu, že sme porušili správne princípy a vydali sa zlou cestou, že sme zhrešili. A sľubuje nám odpustenie, dáva nám nádej. Zbaviť sa toho zlého v nás, usmrtiť v sebe toho nedokonalého, hriešneho človeka, je ťažké. Sme na to slabí. Kto nám môže pomôcť zaplatiť náš dlh, keď všetci ľudia sme nedokonalí a hriešni? Len ten, kto naozaj má z čoho. Boh sa nám posiela v podobe človeka, ktorý trpí a zomiera na kríži namiesto nás. Tým náš dlh spláca. Môžeme sa dokonca podieľať i na jeho víťazstve nad smrťou. No vtedy je treba sa ako on podieľať i na jeho pokorení a utrpení, „obliecť si jeho plášť“. Napodobníme ho a stávame sa jeho malou replikou. Čiže aj my po smrti nájdeme nový, šťastný život. O tieto úvahy sa C. S. Lewis delil počas druhej svetovej vojny cez sériu prednášok v rádiu BBC s miliónmi Britov. Dával im tak útechu v časoch hitlerovského bombardovania a hlbší zmysel v ťažkých časoch, hoci v nich vojnu spomínal len okrajovo. Neskôr boli tieto zamyslenia vydané v podobe knihy Mere Christianity, ktorá je až dodnes jedným z najzrozumiteľnejších vysvetlení kresťanskej viery. Lewisova kniha je ekumenická. Hoci sám bol anglikánom, podáva výklad kresťanského svetonázoru spoločného pre všetky denominácie. A v úvode vyzýva k láskavosti voči iným vieram a presvedčeniam. Túto knihu by si mohli prečítať všetci ateisti.

Obrázok blogu

* * * *

Catherine Nixey: The Darkening Age

Britská znalkyňa starovekých dejín a novinárka Catherine Nixey prináša vo svojej prvotine Doba stmievania drsne kritický pohľad na šírenie kresťanstva medzi rokmi 312 až 529. Je to pre ňu obdobie deštrukcie tolerantného klasického rímskeho sveta a triumfálny nástup totalitného monoteistického náboženstva. Starý rímsky svet podľa Nixeyovej akceptoval rôznorodosť náboženstiev na svojom obrovskom území, vrátane kresťanstva. Dôležité bolo len udržanie poriadku v ríši a rešpektovanie autority cisára, nie vnucovanie nejakého svetonázoru. Spochybňuje údajný útlak kresťanov a ich prenasledovanie v prvých storočiach po Ježišovom ukrižovaní. Vypočítava, že ozajstné protikresťanské perzekúcie sa diali počas celých prvých troch storočí len menej než 13 rokov. Kresťania túžili pre svoju vieru umierať a stávať sa martýrmi, no v skutočnosti vraj na to nemali až tak veľa príležitostí. Naopak, keď sa kresťanstvo stalo oficiálnym rímskym náboženstvom, začali kresťania postupne a systematicky plieniť a likvidovať starobylé chrámy a svätyne, poškodzovať alebo zhadzovať staré sochy bohov a bohýň, ako napríklad kolosálnu sochu bohyne Atény v slávnej aténskej akropole, zakazovať a páliť knihy a monopolizovať vzdelanie. Nixeyová hovorí, že išlo o “najväčšiu deštrukciu umenia, akú dejiny ľudstva kedy videli.” Z najkrajšieho starovekého chrámu Serapeum v Alexandrii sa v roku 392 po útoku tamojšieho biskupa a bandy fanatických kresťanov stali ruiny. Z tamojšej najväčšej knižnice ľudstva v dovtedajších dejinách so 700 tisíc zväzkami nezostalo po nájazde horlivých kresťanov nič. Nenávratne mizli staré texty. Zmizlo celé dielo Demokritovo. Pergamen, na ktorom bola napísaná posledná kópia Cicerovej knihy De re publica, bol prepísaný Augustínovými Žalmami. Pergamen Senecovho životopisu bol prepísaný ďalšou kópiu Starého zákona. Tieto dve storočia prežilo len 1 % starovekej literatúry! Nixeyová poukazuje na to, že útoky neboli len okrajovou epizódou časti kresťanov, ale vychádzali od najväčších autorít katolíckej cirkvi. Sv. Augustín na zhromaždení v Kartágu vyhlásil, že “všetky povery pohanov by mali byť zničené, to Boh chce, to Boh prikazuje, to Boh hlása!” Náboženstvo v tomto období začalo ľuďom prikazovať i to, čo majú jesť (len veľmi jednoduché jedlá a žiadne korenie), ako sa majú správať v intímnom živote (podobne, jednoducho a bez korenia). Dovtedy tolerovaná homosexualita sa stala nezákonnou, opovrhnutiahodným sa stalo lakovanie vlasov, mejkap, šaty z hodvábu, fialová posteľná bielizeň, tradičné rímske kúpele, sugestívny tanec, satira či nemiestne vtipkovanie… Z tradičného rímskeho vnímania náboženstva ako súkromnej aktivity každého sa náboženstvo stalo vecou verejného tlaku. Morálnymi vzormi sa stávali prví mnísi, púštni otcovia, askéti. Catherine Nixey hovorí, že je pravdou, že mnohí ľudia konvertovali na kresťanstvo pokojne a robilo ich to šťastnými. Zároveň však poukazuje na množstvo Rimanov a Grékov, ktorí k tomu boli donútení. Kresťanstvo štát podporoval a pohanské náboženstvá potláčal. Daňové výhody, narastajúca cenzúra i neustály tlak horlivých fanatikov na tradičné zvyky a každodenné správanie - takto sa podľa Nixeovej z malej náboženskej menšiny v krátkom období stalo dominantné oficiálne vierovyznanie na obrovskom území vtedajšieho sveta. K 5 miliónom veriacich z donútenia konvertovalo ďalších viac než 50 miliónov ľudí. Jedným z najväčších zločinov sfanatizovaných kresťanských gangov nazývaných „parabalani“ bola v roku 415 vražda slávnej Hypatie, jednej z najslávnejších alexandrijských učenkýň, ktorá bola uznávanou intelektuálnou celebritou vtedajšej matematiky, filozofie a astronómie. Napriek jej umiernenému prístupu v náboženských dišputách bolo jej zločinom, že nebola kresťankou. Pouličná tlupa pod vedením cirkevného sudcu ju na ulici obkľúčila, odvliekla do kostola, kde z nej strhla šaty, ubodala ju na smrť a vypichla jej oči. Záver doby stmievania datuje Catherine Nixey do roku 529, kedy novoplatónsky filozof Damaskios, posledný učiteľ starobylej aténskej Akadémie, uteká spolu so svojimi nasledovníkmi z Atén do Perzie. Nechcú podľahnúť všadeprítomnému tlaku kresťanstva a novému nariadeniu, aby sa každý jeden pohan v celej ríši nechal pokrstiť. A to je koniec jej príbehu. Pre kresťana je čítanie tejto knihy náročný (ale potrebný) zážitok. Catherine sa mi zdá na viacerých miestach príliš jednostranná –prehnane glorifikuje slobodu starého rímskeho sveta, ktorú si užívala len časť spoločnosti (napríklad úplne opomína existenciu otroctva), vyberá z dejín pre ňu vhodné časti a zovšeobecňuje niektoré sporadické javy, aby posilnila svoju teóriu (ako keby sme dnes videli len Kuffu, a nie i Františka). Na druhej strane, je dôležité si otvorene priznať, že i kresťanské náboženstvo má svoju temnú históriu a dodnes má i svojich zelótov, fanatických násilných presadzovateľov, ktorí nás nechcú priviesť k svetlu, ale do tmy.

Obrázok blogu

* * * *

Tom Holland: Dominion. The Making of the Western World

Britský historik a prekladateľ klasickej gréčtiny Tom Holland sa v tejto knihe podujal spracovať grandiózny príbeh o tom, ako sa Západ stal Západom a prečo premýšľame spôsobom, akým premýšľame. Podľa Hollanda mnoho dnešných sekulárnych ľudí žije v ilúzii, že ich hodnoty sú úplne samozrejmé, že sa opierajú o prirodzenosť či vedecký výskum. Na viac než 500 stranách nás presviedča, že hlavné myšlienkové východiská, o ktoré sa opiera naša latinská etika a kultúra, nestoja ani tak na ľudskej prirodzenosti, ani primárne nie sú dedičstvom starovekého Grécka a Ríma, ale sú predovšetkým ozvenou kresťanstva. Dnes vnímame ako samozrejmé kresťanské koncepty svedomia, odpustenia, oddelenia štátu a cirkvi, odmietania polygamie, rovnakej dôstojnosti všetkých ľudí, nediskriminácie. Rozlišujeme dobro a zlo. Starí Grécí, Rimania, Frankovia či Germáni by sa smiali na tom, že nepriateľovi treba odpustiť a nastaviť druhé líce, že treba pomáhať slabým a chudobným. Takéto rozmýšľanie dáva zmysel iba v spojení s myšlienkou, že existuje osobný Boh, ktorý vytvoril všetkých ľudí na svoj obraz a dokonca poslal vlastného syna, aby sa svojou láskou pre nich obetoval. Vplyv kresťanských ideálov presakuje celým naším sekulárnym svetom, hoci si to nemusíme uvedomovať a niektorí by protestovali: stojí na ňom však celý koncept ľudských práv, boj za práva černochov, feminizmus, popkultúra („All you need is love“), hnutie #MeToo... Pre Hollanda je to paradox, lebo kresťanská cirkev často zlyhávala v napĺňaní svojich vlastných ideálov, alebo ich sama krvopotne objavovala. Tom Holland nás sprevádza dejinami náboženského myslenia v západnom svete. Starý grécky polyteizmus a dávne náboženstvá nám ponúkali bohaté príbehy, veštby či rady, ale nie morálne inštrukcie. Chýbali nebeské usmernenia k tomu, ako sa má správať smrteľný človek a akú cestu má sledovať, aby sa zapáčil bohom. Grécki bohovia hrešili, správali sa náladovo a situačne, boli nekonzistentní. Dokonca robili i zahanbujúce veci: kradli, smilnili, boli zákerní. Už Xenofanes zmieňoval, že mu chýba nejaké morálne dokonalé božstvo. Rôznorodosť polyteizmu dávala morálke len plytké a vratké základy. Medzitým sa u Židov budoval kult Boha Izraela, ktorý na rozdiel od iných bohov dával dôraz i na morálne princípy. Toto náboženstvo však stále slúžilo len jednému národu. Horlivý vyznavač židovskej viery, učenec Saul z Tarzu, začal po svojom obrátení pod menom Pavol svojim nasledovníkom hlásať, aby sa neoznačovali ani za Galaťanov, ani za Židov, ale jednoducho len za Kristov ľud. Ak Boží duch dal život mŕtvemu Ježišovi, môže dať život po smrti naozaj každému: pánovi, sluhovi i otrokovi. Dokonca chudobní a slabší majú k spáse bližšie. Tým priniesol nevídanú kozmopolitnú inováciu – židovskú sektu pretvoril na univerzálne monoteistické náboženstvo pre každého. Symbolický príbeh a odkaz ukrižovaného a zmŕtvychvstalého Ježiša premiešal s morálnou náukou Farizejov (napr. o sexualite a ovládaní túžob) a učením stoikov (o svedomí) a vytvoril najvplyvnejšiu ideológiu na svete. Jeho ponuka kontrastovala s vtedajším hedonizmom a morálnym úpadkom počas vlády cisára Nera. No Pavol bol veľký pragmatik a nevyzýval k rebélii proti štátu, aby neohrozil rozširovanie cirkvi. A tak sa kresťanstvo stalo po ďalšie stáročia formujúcim vplyvom na západné myslenie. V tom má Holland nepochybne pravdu. Jeho tézu však môžeme i kritizovať. Že dominantné dvojtisícročné náboženstvo zásadne ovplyvňovalo myslenie, je totiž trošku i banálne a samozrejmé konštatovanie. Rovnako hinduizmus ovplyvňoval indické myslenie, konfuciánstvo čínske a pravoslávie východoeurópske. Ako sa postupne v kresťanskom domíniu vyvíjali dobré trendy (odstránenie otroctva, ľudské práva, postavenie žien), rovnako v ňom vznikali i tie zlé (imperializmus, rasizmus, komunizmus, nacizmus, holokaust, vojny). Kritici by ich mohli argumentmi veľmi podobnými Hollandovým pripisovať kresťanskému mysleniu. Sčasti to vlastne robí i sám Holland, sčasti ich vysvetľuje opúšťaním kresťanských ideí. Celkom však nerozumiem, prečo by sme mali prehliadať i obrovský vplyv grécko-rímskej filozofie, vedy a práva na to, ako sa Západ rozvíjal a ako dodnes myslí a správa sa. Navyše, svet sa vyvíja stále a prináša ďalšie a nové vplyvy. Redukovať všetko len na jediný ideový koncept nie je múdre, hoci Hollandova historická výprava je vzrušujúca a zaujímavá.

Obrázok blogu

* * * *

Štěpán Smolen: Buď, kde jsi

Svet je uponáhľaný a ľudia idú po povrchu. Každé zistenie sa hneď tweetuje či zverejňuje na sociálnej sieti skôr, ako stihlo dozrieť. Ocitáme sa tak pod paľbou bonmotov, krátkych cudzích myšlienok. Láskavo humorná prvotina mladého katolíckeho kňaza z Mladej Boleslavi nám dáva nečakane múdry návod proti tomuto trendu. Oslavuje stálosť a hĺbku. Neradí nám spoznávať cudzie kraje ani striedať práce. „Ak je strom často presádzaný, neponesie plody.“ „Zostarni pri svojom diele.“ „Z nedbalo pozbieraných plodov dobré víno nevykvasí.“ To sú pre dnešný svet netradičné rady, ktoré nám Štěpán Smolen odovzdáva prostredníctvom púštnych otcov zo 4. storočia, rozjímajúcich osamote kdesi v pustatinách Egypta či Sýrie. Na výpravy do minulosti za nimi autora vodí púštny otec Kasián, ktorý si raz k nemu prisadol cestou v autobuse. Púštni otcovia nám potom odkazujú, ako máme liečiť nestále srdce a ako hľadať stabilitu v povolaní, v mieste, v myšlienkach, v láske i v Božích stopách. Knižka si v kresťanských intelektuálnych kruhoch rýchlo získala popularitu. Štěpán Smolen vraj o nej prednášal po celom svete: bol až v Bystřici pod Hostýnem.

Obrázok blogu

* * *

Martin M. Šimečka: Telesná výchova

Zaradil som si najnovšieho Šimečku do filozofického oddelenia, hoci kniha je celá o tele. Keď však budete čítať o behaní, plávaní, jazde na koni a hraní tenisu, dostane vás to k premýšľaniu o hraniciach tela a duše, o vnímaní seba, svojich možností, svojho dychu, rytmu, rýchlosti a pomalosti, o starnutí. A uvedomíte si, že o tom máme premýšľať tiež. Zďaleka som nikdy nešportoval ako Martin M. Šimečka. Behám pomalšie a pohodovejšie, nesúťažím. Ale keď mi tenisky dopadajú na lesný chodník, prichytávam sa pri tom, ako vnímam svoj dych a rytmus jeho optikou. Vďaka jeho reflexii starnutia už viem odhadnúť, čo môžem čakať. A chcel by som raz stráviť ako on tretinu roka sám v maringotke kdesi na lúke na Muránskej planine: hýbať sa, čítať, písať, piť víno a rozjímať.

Veda, spoločnosť, história       

   

Obrázok blogu

* * * * *

Karel Čapek: Hovory s T. G. Masarykem

Mladý novinár Čapek „hovoril a mlčal“ so zakladateľom a prvým prezidentom Československa celkovo 9 rokov. Vďaka tomu vytvoril unikátne dielo, ktoré je jednak biografiou, ale najmä Masarykovou autorizovanou filozofickou, náboženskou a politickou spoveďou. Slávne rozhovory boli zverejňované postupne medzi rokmi 1928-1935. Málokedy máme k dispozícii tak autentické svedectvo priamo od tvorcu štátu. Československo bolo Masarykovým dieťaťom a malo šťastie na takého „tatíčka“, akého štáty bežne nemávajú. Platón sa z neho vo filozofickom nebi musel tešiť, lebo Masaryk dokonale napĺňal jeho požiadavku, aby vládcami boli filozofi. Masaryk mal na štátnikov rovnako vysoké požiadavky, majú byť kritickí, vzdelaní a múdri, upevňovať humanitu a podliehať etike, v osudových chvíľach majú vedieť ukázať smer. „Státníky jsou jen ti politikové a veřejní činitelé, ktoří ve všem, co dělají, mají doopravdy na mysli zájem státu...“ Na rozdiel od Platóna bol Masaryk presvedčeným demokratom. Veril v človeka, v jeho hodnotu, v jeho duchovnosť a v nesmrteľnú dušu. Demokracia má svoje chyby, pretože občania majú svoje chyby. Pri dnešnej skepticko-cynickej, populisticko-vyprázdnenej politike pôsobí Masarykova kombinácia idealizmu a praktickosti ako zjavenie. Jeho krédom je uvedomelá úcta: pred Bohom i pred blížnym. Keď Čapek na záver sumarizuje svoje dojmy z rozhovorov s TGM, konštatuje, že vždy sa nakoniec obrátili buď k politickej praxi alebo k Bohu. Tieto dve hlavné témy sú u Masaryka prítomné neustále. Bol hlboko veriacim kresťanom, no dogmy museli obstáť pred kritikou rozumu. „Co nemohu přijmout rozumem, nemohu přijmout ani vírou.“ Masaryk nevyhraňuje, ale všetko a ustavične spája. „Náboženství bez lidskosti nemůže být správné; lidskost bez zbožnosti nemůže být úplná.“ Nerobí rozpory ani medzi teóriou a praxou, rozumom a citom, telom a dušou, politikou a mravnosťou. Dôraz vždy dáva na ich celosť a úplnosť. Aj keď žijeme vo večnosti, naplno a pravdivo žijeme, len ak tu a teraz pracujeme, poznávame a milujeme. Masaryka sa nebojme považovať za nášho. On sa k svojej „slovenskosti“ rád hlásil, bol polovičný Slovák po otcovi a v mladosti tiež hovoril skôr po slovensky. To bol i dôvod, ktorý ho privádzal k myšlienke, na tú dobu veľmi netradičnej, politicky spojiť Čechov so Slovákmi. Už od 80-tych rokov 19. storočia trávil prázdniny v letnom byte v Bystričke pri Martine. Priatelil sa s vedúcimi slovenskými osobnosťami, Škultétym i s Hurbanom Vajanským, pomáhal formulovať slovenský program Šrobárovi a jeho Hlasistom, tešilo ho strategické spojenie so Štefánikom „V Paříži začal Štefánik svou propagandu v salonech a společnosti; měl zvláštní dar společenského apoštolátu, dovedl lidi nadchnout; získavat pro nás zájem i lásku.“ Masaryk sa po celý život nebál ísť za veľkými cieľmi a zároveň propagovať drobnú každodennú prácu. Nesympatizoval so životom v ústraní podľa vzoru púštnych otcov. „Měříme život příliš jednostranně: podle jeho délky, a ne podle jeho velikosti. Myslíme víc na to, jak život prodloužit, než na to, jak jej opravdu naplnit. Mnoho lidí se bojí smrti, ale nedělají si nic z toho, že oni sami a tolik jiných žijí de facto jenom položivotem, bez obsahu, bez lásky, bez radosti.“ Dá sa povedať, že TGM stihol zo svojej prezidentskej funkcie odstúpiť a onedlho i zomrieť včas - ešte predtým, ako sa jeho projekt demokratického Československa rozbil. „Říkám si, že v tom neustálém zápase o lepší příští národa a lidstva stál jsem na straně dobré. To vědomí stačí, aby život člověka byl krásný, a jak se říká šťastný.“

Obrázok blogu

* * *

Damon Centola: Change. How to Make Big Things Happen.

Kniha profesora Centolu (University of Pennsylvania, Harvard, MIT), nám ukazuje dôkazy o tom, ako sa reálne šíria inovácie a akákoľvek spoločenská zmena: zmena v postojoch ľudí, ich návykoch a správaní. Ide to proti intuícii, ale zmena sa nešíri ako vírus, fungujú tam iné zákonitosti. Pri šírení zmeny nie je dôležitá sila mäkkých väzieb (čiže naši vzdialenejší známi). A šíreniu zmeny nepomáhajú ani známe hviezdy a vplyvní influenceri. Miera nákazlivosti nových myšlienok, ktoré nás presvedčia, aby sme ich naozaj prijali, sa zakladá na niečom inom. Damon Centola poctivo skúmal fungovanie sietí a ukazuje, čo v skutočnosti ľudí presviedča, aby sa dali očkovať, aby sa pridali k nejakému názorovému hnutiu, aby začali viesť inú životosprávu či používať novú technológiu alebo produkt. Najprv si rozlíšme dva typy šírenia (nákazy). Rýchle rozšírenie klebety či vtipného memečka na internete je „jednoduchá nákaza“. Tá sa šíri ako vírus. No zmena postoja a správania je komplikovanejšia a emocionálnejšia, je to „komplexná nákaza“. Hoci na oba typy „nákaz“ vplýva skrytá sila našich sociálnych sietí, každá z nich tam využíva iné cestičky, inú infraštruktúru. Osýpky sa šíria inak ako spoločenská norma. Centola ma naučil, že okraj je dôležitejší ako stred; že architektúra rybárskej siete je pri šírení zmeny efektívnejšia ako ohňostrojová architektúra; že nezáleží až tak na emočnom spúšťači a chytľavosti, ale na sociálnom potvrdení, širokých mostoch a relevantnosti. Ak sa novej myšlienke podarí dosiahnuť kritickú masu 25 % užívateľov, presadí sa v celku a vyhrá. Change je užitočná kniha pre lídrov, sociálnych inovátorov i fundraiserov.

Obrázok blogu

* * * *

Adam Grant: Think Again

Verejne sa teraz priznám k istej svojej nepeknej úchylke. Súťažil som s fiktívnymi súpermi v nikým nevyhlásenej súťaži o to, že budem prvým človekom v strednej Európe, ktorý si Grantovu novinku prečíta. Áno, znie to čudne a naozaj to čudné je, viem. Knihu som mal dávno predplatenú ešte v predpredaji a hneď, ako ju vo februári Amazon doručil, som sa do nej pustil, čo mi zabralo také dva týždne. Ak ste sa tejto súťaže zúčastnili aj vy a prečítali knihu skôr, dajte vedieť, platím pivo... „Nemusíš veriť všetkému, čo si myslíš,“ takto by sa dala zhrnúť pointa najnovšej Adamovej knižky. Think again, zváž to ešte raz. Hovorí, že inteligencia nie je len o tom, že niečo viem, ale aj o tom, že to, čo viem, dokážem kriticky prehodnotiť a odučiť sa, ak treba. Len tak môžeme v tomto turbulentnom svete neustrnúť a lepšie mu rozumieť. Zmeniť vlastný pohľad je však sakra ťažké a nášmu egu sa do toho nechce. Ľahšou cestou sú pre mozog naše zautomatizované odpovede. Naša myseľ skĺzava do módu (1) kazateľa, keď presviedčame iných o tom, čomu veríme; alebo (2) prokurátora, keď dokazujeme, že iní spravili nejakú chybu; alebo (3) politika, keď si chceme získať publikum a hovoríme mu to, čo chce počuť. V týchto módoch však riskujeme, že sa od pravdy skôr vzďaľujeme. Pre prehodnocovanie vlastného pohľadu je najvhodnejšie dať svoju myseľ do módu (4) vedca a aktualizovať svoj pohľad spolu s novými dátami. „Ak vedomosti znamenajú moc, uvedomovanie si, čo nevieme, znamená múdrosť.“ Ak napríklad rozbiehate startup, mód vedca dramaticky zvýši šancu na váš úspech oproti tým ostatným. Pozor, podľa výskumu hrozí ľuďom s vyšším IQ väčšie riziko, že upadnú do stereotypného myslenia, lebo rýchlejšie vedia objaviť nejaký existujúci hlbší vzorec, ktorý im však zabráni otvoriť sa iným pohľadom. V móde vedca nevnímame naše myšlienky ideologicky, máme kognitívnu flexibilitu. Psychológovia David Dunning a Justin Kruger pomenovali dnes známy fenomén (Dunning-Kruger effect), podľa ktorého, čím o niečom vieme menej, tým viac v tom preceňujeme naše reálne okrajové znalosti. Stávajú sa z nás „gaučoví kapitáni“, ktorí pri telke s pohárom v ruke najlepšie vedia, aké chyby spravil tréner a čo by hráči na ihrisku mali robiť inak. (Špeciálnou skupinou gaučových kapitánov sú facebookoví odborníci na riešenie pandémie.) Pritom sa mýlime. Ak sa chceme mýliť čo najmenej, potrebujeme čo najčastejšie prehodnocovať svoj pohľad. Dobrá otázka je: kedy naposledy som zmenil názor v nejakej dôležitejšej téme? Niekedy sa bojíme, že ak zmeníme názor, ostatní nás budú vnímať nekompetentne, ale opak je pravdou – iným to signalizuje čestnosť a ochotu sa učiť. Celé pracovné tímy by si mali nastaviť kultúru prehodnocovania názorov. Konflikty môžu pomáhať, ide o to, aké sú. Vzťahové konflikty v tíme sú deštruktívne a bránia v prinášaní nových pohľadov. No obsahové konflikty môžu byť konštruktívne, podnecovať diverzitu myšlienok a zabraňovať uviaznutiu v pasci prehnanej sebadôvery. Kritickou mäkkou zručnosťou sa tu stáva schopnosť prejaviť produktívny nesúhlas, vedieť dať, ale i prijať kritický feedback. Viac sa učíme od tých, ktorí naše myšlienky challengujú ako od pritakávačov. I kritiku však treba vedieť dávať. Najvzácnejší kritici sú tí, ktorí sa nesúhlasom snažia zlepšovať prácu, nie hladkať si svoje ego. Rizikom obsahového konfliktu je, že môže prerásť do vzťahového. Dobrý súboj má preto smerovať k otázke „ako“ by sa niečo malo robiť, a nie „prečo“ nemáte pravdu. Schopnosť presvedčiť niekoho, zmeniť jeho názor, sa dá učiť. Často do debát vstupujeme propagovaním svojho pohľadu, predkladaním ďalších logických argumentov a dát, čím však druhú stranu len provokujeme k vytváraniu ochranného štítu, predkladaniu jej argumentov a dát a hlbšiemu zahrabávaniu sa do svojho zákopu. Dobrá debata však nemá byť súbojom, ale tancom s partnerom, ktorý má v hlave inú zostavu krokov. Ak príliš tlačíte, partner sa bude brániť. Ak sa viete krokmi prispôsobiť a priviesť k tomu i partnera, pravdepodobnejšie sa spolu zosynchronizujete do rytmu. Pri takejto debate nepresviedčate, ale hľadáte spoločné územie; dávate čo najmenej svojich argumentov; neútočíte; zisťujete, čo z vašej ponuky druhú stranu oslovuje; komentujete, ako sa cítite v debate a testujete, ako sa cíti druhá strana. Rovnako ste otvorení upraviť i svoj pohľad, ak počujete dobré dôvody. Skrátka, nepresviedčate druhú stranu, že sa mýli, snažíte sa len otvoriť jej myseľ k možnosti, že by veci mohli byť aj inak. Myslím, že Adam Grant vníma ducha doby a v správny čas nám prináša užitočné impulzy.

Obrázok blogu

* * * * *

William R. Miller, Stephen Rollnick: Motivační rozhovory

Nerozumiem, ako som mohol metódu motivačných rozhovorov objaviť až v tomto roku. Ak by som nemal referenciu od Adama Granta, asi by som kvôli názvu po takejto knihe nesiahol - na turbo motivačné knižky som už trocha starý. Motivational interviewing je však psychoterapeutická metóda, používaná od 80-tych rokov slúžiaca na posilnenie vnútornej motivácie k zmene. Používa sa i pri tých najťažších klientoch: alkoholikoch, užívateľoch drog, gambleroch, obéznych ľuďoch, ľuďoch bez domova, obetiach násilia a pod. Metódu vyvinuli klinickí psychológovia Miller a Rollnick a tešil som sa veľmi, že sa mi podarilo v jednom antikvariáte zohnať vypredané pôvodné české vydanie. Hlavnou myšlienkou metódy je, že len ťažko niekoho iného dokážeme motivovať k zmene. Účinnejšie je pomôcť mu nájsť vlastnú motiváciu. Zakázané je tu preto dávať rady (aj tak by sa ich nedržali). Formou otvorených otázok, reflektovania hovoreného a potvrdzovania reči zmeny posilňujeme u klienta jeho vlastné rozumné rozhodnutie posunúť sa v 6-fázovom kolese zmeny na ďalší krok. Miller a Rollnick ukázali, že konfrontačný a agresívny prístup zlyháva. Pokorný, načúvajúci a podporný prístup vyhráva. A naozaj – asi dnes v behaviorálnych vedách nie je veľa praktických metód, ktoré by mali tak robustné množstvo dôkazov a štúdií o svojej funkčnosti, ako sú motivačné rozhovory. Pre mňa bola kniha malým zjavením roka.

Obrázok blogu

* * * *

Jan Soukup: Motivační rozhovory v praxi

Ak sa vám nechce čítať hrubú vedeckú knihu od Millera a Rollnicka v angličtine (lebo česká je vypredaná), máte lepšiu alternatívu. Český psychológ Honza Soukup napísal stručnejšieho praktického sprievodcu celou metódou bez všetkých tých ťažších odbočiek na výskumy a vedecké štúdie. Jeho knižka je veľmi čítavá, zrozumiteľná a sumarizuje všetko podstatné pre reálneho používateľa. Už po Millerovi a Rollnickovi som vedel, že v Ceste von musíme motivačné rozhovory zaviesť do práce s chudobnými rodinami, lebo posilňovanie túžby k zmene je i tu základom všetkého. Hľadal som, kto by nás túto metódu mohol natrénovať čo najlepšie. Po prečítaní Honzovej knihy som nemal pochýb, kontaktoval som ho a dnes sme už súčasťou jeho kurzu, čo bolo pri jeho limitovaných možnostiach obrovské šťastie. Na tomto kurze som si uvedomil i limit týchto dobrých kníh. Povedia všetko dôležité, ale poctivý, osobný, ideálne dlhodobý tréning s majstrom je predsa len iná šálka kávy. Dnes si s kolegyňami v trojičkách dávame cvičné online diskusie, kde si praktizujeme techniky, ktoré nás Honza učí.

Obrázok blogu

* * * *

Peter Lovenheim: Efekt pripútania

Argument attachementu vyťahujem celkom často, ak chcem vysvetliť niekoho správanie. Priznávam, že som tejto teórii prepadol, možno až príliš. Na školeniach pre omamy sme sa už od odborníčok Katky Gromošovej či Alenky Molčanovej na tému budovania vzťahovej väzby v ranom veku napočúvali veľa, a stále ma to baví. Preto som túto knihu bral skôr ako cestu do väčšej hĺbky a rozšírenie obzoru v tom, aké rôzne efekty má pripútanie v dospelosti. Toto očakávanie mi Peter Lovenheim splnil. Nie je to expert, ale erudovaný novinár z New York Times. Vďaka tomu je kniha napísaná populárne a čítavo. Poňal ju ako vlastné rozširovanie si obzorov v tejto téme na základe rozhovor s najlepšími výskumníkmi a odborníkmi, ale tiež s konkrétnymi ľuďmi s rôznymi typmi vzťahovej väzby. Sú štyri – bezpečná, úzkostná, vyhýbavá a zmätená (používam populárne názvy z knihy, naši odborníci ich niekedy volajú inak). Aký typ máte, záleží od toho, akú opateru ste ako dieťa od narodenia v prvých rokoch dostávali od svojej najbližšej osoby. Každý typ znamená trošku iný mentálny model, ktorý sa s vami ťahá celý život. Cez neho pristupujete k svetu, či už s dôverou v dobrý výsledok, s obavami, bez viazania sa na iných či priam s odmietaním. Svoj typ je možné i zmeniť, no chce to šťastie a veľké úsilie. Kniha rozoberá, ako rôzne typy pripútania ovplyvňujú v dospelosti partnerské vzťahy, pracovné tímy, športové výkony, podobu politiky či dokonca vzťah k Bohu. O tomto fenoméne by sa mal povinne učiť každý budúci rodič. Cez neho vieme vo veľkej miere ovplyvniť, ako bude vyzerať tento svet o 20-30 rokov.

Obrázok blogu

* * * *

Lisa Feldman Barrett: How emotions are made

Naše emócie – smútok, šťastie, hnev, strach, znechutenie... - sa evolučne vyvinuli do súčasnej podoby, aby nám pomáhali prežiť, a dnes sú súčasťou našej biologickej prirodzenosti. Sú univerzálne vo všetkých kultúrach. Keď sa pozrieme na niekoho tvár, vieme identifikovať, čo ten človek cíti. Toto je klasický pohľad na emócie, ako ho vníma väčšina z nás. Lisa Barett nám v tejto knihe dokazuje, že všetko vyššie uvedené je úplný omyl. Emócie nemáme vrodené. Nie sú to reakcie na okolitý svet ale vyplývajú z toho vnútorného. Aktívne si ich neustále konštruuje náš mozog. V rôznych kultúrach sa líšia. Naše odhady, čo iní ľudia cítia, nás často klamú. Táto kniha je fascinujúcou cestou do hlbín nášho mozgu. Zbúrala a znovu vystavala mnohé moje doterajšie predstavy. Nejde len o neurovedu. Pochopenie, ako dôležité sú naše doterajšie skúsenosti, naše koncepty sveta, ktoré si tvoríme i naše ciele, zásadne ovplyvňuje, čo všetko môžeme dokázať. Toto poznanie prináša nádej, že ľudia i v ťažkých podmienkach môžu byť silnejší, ako by sa mohlo zdať.

Obrázok blogu

* * * *

Mark Manson: Jemné umenie mať veci v paži

Na Mansonove knihy som v kníhkupectvách narážal už dlhšie, no ani som sa ich nedotkol. Odrádza ma prvoplánová vulgárnosť, ktorá má za cieľ šokovať, vyniknúť a zvýšiť predaj. Toľko k negatívam, teraz prejdime k tomu pozitívnemu. Tlčiem si hlavu, že som sám seba takto oklamal. Mark Manson je skvelý! Pred časom sa ku mne náhodou dostal nejaký jeho newsletter. Zaujal ma, tak som si pozrel ďalšie. Stal som sa ich pravidelným čitateľom. Je to intelektuálna lahôdka. Potom som si kúpil toto dielko vo forme audioknihy na dlhé cesty na východ a späť. Tak sa mi páčila, že som si knihu kúpil i v printe. Je to zábavná antimotivačná literatúra. Manson vám radí, aby ste sa vykašľali na mnoho vecí, po ktorých túžite. Že nie ste výnimoční. Nesnažte sa byť stále pozitívni, odmietajte. Hovorí, že je normálne, že veci nevychádzajú, že máte problémy a že ich budete mať vždy, tak trpte, ale zoberte zodpovednosť do svojich rúk. A aj tak raz zomriete. Po prečítaní toho všetkého je vám zrazu lepšie. Cez drsnejšie vyjadrovanie sa vyplavuje jeho obrovský rozhľad i množstvo napremýšľaného času. A ešte poznámka pod čiarou – málokedy si pozerám prekladateľa. Preto ma veľmi prekvapilo, keď som sa dozvedel, že knihu preložila kamoška a chvíľu i kolegyňa Mirka Bajaníková. Že aké náhody...

Ak chcete ešte viac recenzií, tu sú prehľady kníh, ktoré som čítal v roku 2020, 2019, 2018, 2017 2016. Teším sa na vaše knižné odporúčania.

Pavel Hrica
Autor je riaditeľ OZ Cesta von

Pavel Hrica

Pavel Hrica

Bloger 
  • Počet článkov:  4
  •  | 
  • Páči sa:  8x

Je riaditeľom organizácie Cesta von, ktorá sa venuje ľuďom narodeným do generačnej chudoby. 10 rokov bol programovým riaditeľom Nadácie Pontis. 9 rokov zastrešoval tvorbu výchovného programu v Slovenskom skautingu. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

4 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Róbert Ďurec

Róbert Ďurec

1 článok
Skryť Zatvoriť reklamu