Nestoj, ale hľadaj si kúsok svojho neba. Hľadaj oblak, spoza ktorého budeš so slnečnicami na perách zhadzovať spokojné balíčky. Kráčaj tak, aby si večer nemusel zaspávať pri filmoch bez tváre, aby ti na viečka nesadali texty odžitých piesní. Dýchaj tak, aby sa aj ostatní mali z čoho na teba usmievať. Nechci vedieť, čo ťa bude prenasledovať v snoch o pár dní, rokov, či ti bude mať kto nežne zohrievať večne studené ruky, alebo či budeš musieť zaspávať pod žiarou nočnej oblohy.
Odvážne vnímaj okamihy, čo sa po chvíli poskladajú do tej veľkej knihy v ošarpanom vozíku, čo si ťaháš za sebou. Zbieraj poľné kytice, stoj na kopci, nechaj vietor šušťať vo vlasoch, nakloň hlavu k čistej oblohe a bezprostredne dýchaj tajomstvá prírody, všímaj si čudesné maličkosti, vymýšľaj bláznivé dobrodružstvá, vyfarbuj dušu na A3-ke, teš sa z mladých a zelených eufórií...Nenechaj si to ukradnúť túžbou po nemilosrdnej predstave, honbou za výsmechom ďalekých dní. Už sa črtá nová odbočka. Skús na ňu aspoň nazrieť a upokojiť vytrasené nohy. Niekedy treba riskovať a skočiť do nejasnej studne. Nikdy nevieš, či nepristaneš práve v drevenom vedre a spustíš sa po svoj dúšok čerstvej vody.
Aký pekný čarovný svet. Bodaj by, bodaj by. Teraz iba stojím niekde uprostred divokej križovatky. Nemám značku ani píšťalku. Iba sa nemožne pozerám. Podarilo sa mi na ostrovčeku postúpať vypľuté žuvačky, keď som sa ponáhľala stihnúť zelenú.
