Vzťahy sa lámu, komplimenty splývajú s hruškovým oparom. Roztopia sa ako vtieravá vločka na kabáte. Ráno už vstávaš so širokými očami sviežejšie ako včera, predvčerom a vtedy, vnímaš slnečné lúče ako poslov radosti. Zješ už aj maminu polievku a staviaš si vysoké múry spoza, ktorých sa aj ako „bezpolovičkový" jedinec cítiš relatívne nehendikepovane. Srdce ti občas poťažká, do nosa sa naleje pocit špendlíkov, rozšíriš nozdry, stiahneš pery a pokožku medzi obočím. V očiach sa ti jagá alobal. Na jednej strane život žiješ iba raz, tak prečo by si sa mala podvoliť alobalu a nepripusteného šelestu na srdci. Na druhej strane stoličky je ti šmykľavo. Niekedy sa nedajú všetky odmietnuté obláčiky nad hlavou vyšvihať mucholapkou alebo len tak puknúť ihlou. A práve v tejto polke nechceš zabudnúť, nemáš dôvod. Si ako biela nevinná pani blúdiaca po hrade.
Z domu vychádzaš navoňaná pokojom, ale dnes pozornejšie sleduješ okolie, ľudí, nezvyčajné maličkosti. To iba líščia paranoja sa ťa snaží dobehnúť. Do cesty ti kladie nateraz neidentifikovateľné spomienky, spoločných ľudí. Iba zdvihneš lakte, zovrieš päste, zakryješ si tvár. Zvýšil sa tep, srdce sa rozhodlo utekať s tebou. Už sa iba obklopiť priaznivými dušami, vŕbkami a cítiť sa v bezpečí. Jedna z hlavných túžob v liečivom denníku.
Chceš žiť, ale vieš, že zdieľate rovnakú pôdu, po ktorej si vyšľapávate novú odbočku na ceste rýchlikom života. Stretli ste sa v jednom časopriestore a tvoj pohár vína, z ktorého si pomaly chlipkáš sa zmenil na črepiny. Znova si sa zmenšila a stúpila do toho dňa, kedy si ich začala zbierať až do zrnka. Podlomili sa ti kolená ako Samsonovi, keď mu Dalila odstrihla sedem vrkočov.
Sekundy, minúty, okamihy, chvíle utekajú neskutočne rýchlo, ledva im stihneš zamávať na rozlúčku a zmieriť sa s tým, že si nemal po ruke papier a pero, lebo pamäť je iba ľudský nástroj na spomienky. Príde aj čas, kedy sa budeš sama cítiť ako kráľovná svojej bubliny, inokedy ti zas bude chýbať rytier, no uvidíš iba zblúdilého koňa a záchrancu iba v nedohľadne. Ocitneš sa aj v začarovanej rozprávke, kde ich príde tucet na pytačky, ale ani jeden nezarosí tvoju ružu.
Poznám najvernejší liek. Práve ten čas. Niekedy je dlhý, niekedy krátky. Niekedy sa s tebou nemazná a poriadne ťa vybije po nedohojených ranách. To ti chce ukázať, že každý prežitý okamih má svoje miesto vo výstavnej poličke. Treba sa iba o ňu starať s očami bez kaprín a rukami bez gázy. Do perinky ti dobrá víla prifúkla zmysel pre poriadok. Vieš na čo slúži prachovka.
Nie som posol, nenesiem žiadne správy. Som iba okno, ktoré sa snaží vyvetrať.
Pre D.J. Každý si čarbeme na svoj vlastný zdrap, ale občas zvykneme používať rovnaké ťahy.
