Sme tu, aby sme milovali a boli milovaní. Byť zamilovaný je osobitná skrutka skladačky. Denne si ju tvarujeme, búrame, znovu staviame, atď. Občas ako malé deti. Nemôžeme žiariť ako Kubo v kúdoloch peria zámku perinbaby, cítiť plnosť, cez každé sklíčko vidieť krásno a aj s podkovami sa cítiť ako v papučkách. Jednoducho nemôžeme, lebo život. Iný, jedinečný a originálny - jedno rozmanité vrece, ktoré nešpatí a pristane každému.
Dnes mne a papierke povedala M. po náročnom žití: „Užívajte, kým ste mladé. Prídu deti, všetko bude pfúúúú, ale zase aj krásne." Ešteže sme si vymysleli plus aj mínus. V rovnakom tóne ešte pridala: „Na konci dňa si hrdo poviem, ako som to všetko zvládla. A takto bojujem každý deň."
Točíme sa v ringu, lebo život. Lebo škola, lebo práca, lebo rodina. Lebo jednoducho my, ľudia. Skúšame ako funguje silomer. Každý po svojom. S vtákmi a orgovánom, v čiernej alebo bielej, v kovových podpätkoch, či balerínach.
Najskôr nie som optimista, ale práve preto, lebo život, si občas spravím generálny neporiadok do igelitky, v MHD si pre istotu predstavujem preplnené tokijské metrá alebo mykám kútikom pri pohľade na indoeurópsky dom (z každého druhého okna týčia tv satelity..ja tv nepozerám, tiež pre istotu). Vo výťahoch bytoviek dýcham ústami, pred spaním sa živým sitkomom, plačem v páre nad nerozliatym mliekom a roztápam horkú čokoládu na jazyku. Vlastne sa hrám na profesionálneho skladača a popri tom žijem. Tak ako všetci. Po svojom.