Otázka znie: nie je to na také malé územie privysoký počet vrcholových šeliem? Neviem, nie som odborník, len si laicky porovnávam ich počty. V druhej polovici 20. storočia ich na Slovensku bolo cca 60 a boli na pokraji vymiznutia na našom území. A tak sa medveď stal chráneným živočíchom: dnes ich už je toľko, že sa medvede musia sťahovať na nové miesta, kedže staršie medvede vytláčajú tie mladšie.
Vždy mi vraveli, že medveďa sa netreba báť. Veď on utečie, keď ťa zbadá. On utečie ešte aj skôr, než ho zbadáš ty, pretože pach človeka zacíti na desiatky kilometrov. Má aj skvelý sluch; keď sa rozprávaš nahlas, zareaguje na tvoju prítomnosť útekom. V mojom prípade to tak samozrejme nebolo.
S priateľom sme sa vybrali na túru. Bol prvý máj, počasie slnečné, ale chladné, do 15 stupňov C. Plán trasy bol vyjsť na Javorový vrch z obce Zlatno. Pohorie Tríbeč je krásne a začiatkom mája sa v ňom pohybovalo iba minimum turistov. Išli sme po modrej turistickej značke. Tesne pod vrcholom Javorového vrchu sa modrá značka spája s cyklistickou trasou. To sme dokonca žartovali, že "čo ak stretneme medveďa na Tríbeči?" ,,Ha-ha, medvede na Tríbeči. To určite."
Cesta bola lemovaná z jednej strany úpätím lesa, z druhej strany hustým malinčím. O niečom sme sa spolu rozprávali, keď tu zrazu asi 2 metre od nás, čosi veľké, hnedé a chlpaté spanikárilo a vbehlo do malinčia. Medveď! Nevedeli sme, čo v tej chvíli robiť. Medveď začal mrmlať a brblať, znel veľmi nervózne. Rozhodla som sa, že rýchlo ustúpime. To medveďa očividne vytočilo ešte viac, pretože sme museli prejsť okolo neho. Začal zúrivo ručať.
O chvíľu po tej istej cestičke išli dve turistky so psom. Pes na medveďa štekal a to medveďa rozzúrilo do vývrtky.
Pratali sme sa odtiaľ priamo dole svahom. Plán bol taký, že medveďa obídeme dolinou popri potoku a napojíme sa na turistickú cestu o kilometer ďalej.
Medveď našťastie na nikoho nezaútočil a v ten deň sme už na ďalšieho nenarazili. Avšak, naša obchádzka sa nezaobišla bez problémov. Pri potoku nás vystrašil statný jeleň, ktorý sa prišiel napiť. Ani to nás neodradilo. Keďže cesta nebola značená, asi po hodine kráčania sme sa ocitli v slepej uličke. Chceli sme nájsť cestu von zarasteným chodníkom po svahu. A tam... sme sa doslova potkli o diviačiu matku s asi 7 mláďatami, ktoré tam v poraste spali. Znova sme mali šťastie. Diviačica sa nás zľakla viac, než my jej a utiekla aj s mladými preč.
Pozorovanie veľkého stáda vysokej, ktoré sa okolo nás prehnalo, bolo už iba bodkou za dobrodružným dňom. Takže ponaučenie na záver: keď medveď tvrdo spí, nebude vás počuť, ani keď sa nahlas rozprávate.
