Mladý pán.

Spomenul som si, ako jej vypadávala na sklonku života pamäť, ako sa museli zamykať vchodové dvere a schovávať kľúč, aby z bytu neodišla a nestratila sa. V určitých momentoch nespoznávala nás, a ani svoje meno. Takže, ak by sa stratila....Táto spomienka ma zastavila, otočila a ja som smeroval späť k starej žene. Čo ak sa stratila, čo ak trpí tým, čo moja babka? Z diaľky žena pri kostole pôsobila scvrknuto, pohľad do neznáma, bez pohybu a celá tá situácia bola až neuveriteľne pokojná. Dobrý deň pani, potrebujete pomôcť?Pozrela sa na mňa , usmiala a veľmi peknou a čistou slovenčinou odpovedala: Mladý pán, chcete mi pomôcť a sám si pomôcť neviete, však? Slová vypovedala veľmi jemne a s pokorou. Tá veta ma zaujala a pohľad starej ženy tiež. Ponúkla mi miesto na sedenie vedľa seba a z jej rúk som zistil, že je bezdomovec. Z iných faktorov ako oblečenie, vlasy a tvár, vplyv ulice na starej žene až také stopy nezanechával. Vysvetlil som jej, prečo som sa zastavil- rozpovedal príbeh o svojej babke a spýtal sa, či je jej domovom ulica. Usmiala sa a náš rozhovor pokračoval. Bola skutočne už pár rokov bez domova. Na konci rozhovoru som vybral 10eur a dal jej ich so slovami dôvery v to, že ich použije správne. Odchádzal som a v hlave mi hýrili dve veci:-Prečo bola prvou reakciou tejto ženy bez domova otázka, či skôr konštatovanie, že jej chcem pomôcť, ale sám si pomôcť neviem? S akými ľuďmi sa už stretla? A aké rôzne môžu byť vo všeobecnosti príčiny ľudí pomáhať iným.......?-A bol môj finančný príspevok pre túto ženu skutočnou pomocou?