Svojmu osudu neutečiem.

U mňa nastali hnev, zlosť, zmätenosť. Moja myseľ bola natoľko vykoľajená, že jej horeli pri rozmýšľaní nad týmito slovami všetky obvody, ktoré bola schopná v tej dobe používať a aj tak sa k ničomu nedopracovala. K ničomu racionálnemu. Prešlo pár rokov, zmenilo sa dosť vecí. Zjavne sa zmenila i koncepcia môjho myslenia, pretože po rokoch sa opäť vynorila veta nesúca odkaz: “Svojmu osudu neutečieš.“ a mne sa ukázal nový pohľad. Možno nevystihuje to, prečo bola táto veta v skutočnosti stvorená, ale pre mňa, v mojom chápaní a v mojej situácií po mojich skúsenostiach, to začalo dávať brutálny zmysel. Neviem, odkiaľ sa berie láska človeka k určitým veciam, činnostiam, profesiám, či odkiaľ sa berie ľudské nadanie, jeho schopnosti. Neviem, prečo niekto túži maľovať, iný písať, niekto by rád tunoval autá, jazdil na motorke........ Ale asi nik nemôže namietať, že tieto vnútorné pochody, túžby, lásky existujú. I vo mne takéto lásky sú. No veľmi dlho som ich nepočul. Robil som všetko možné, len nie to, čo by ma bavilo, naozaj bavilo. Prečo? ........ Tá magická veta v mojom ponímaní nehovorí nič iné, iba to, že ak som sa ( príklad ) narodil ako človek, ktorý má danosti a napĺňa ho práca s drevom, tak darmo sa budem hrať na chlapca z manažmentu. Opačne to platí tiež. Moje vnútro, pravé vnútro –nie ego a strach- bude stále túžiť robiť veci, ktoré boli do mňa vsadené, s ktorými som sa možno narodil. Problém je v tom, že v mnohých prípadoch ostáva len pri túžbach. Neriešim životné situácie ani pohľady, pre ktoré ľudia utekajú pred“ svojim osudom“. Sú to často zložité veci a ja nemám právo ich súdiť ani analyzovať. No o sebe, viem už teraz jednu vec na betón: “Svojmu osudu neutečiem.“UPOZORNENIE:Článok vypovedá o bežných a akceptovaných láskach k umeniu, športu, profesií. Riadky neslúžia na ospravedlnenie chorobných stavov a chutí. V prípade potreby spomenutej v poslednej vete, odporúčam navštíviť patričných odborníkov. Dík