Hranica

Pracoval som 14 – 19 hodín denne, 7 dní v týždni po zvyšných päť mesiacov od prestupu do kuchyne. Ráno robil raňajky, hneď potom pripravoval desiatu, obed, olovrant, potom chystal niekoľko chodovú večeru, po nej pripravoval veci na zajtrajší deň, upratoval a čistil vybavenie kuchyne, spisoval, čo nám treba, kreslil svoje predstavy dezertov na ďalší deň. Ešte dať vyprať veci, zjesť dve pečivá, lebo cez deň nebolo času. Zalahnem a opäť vstávam. Všetci na lodi mi ukazovali rešpekt, že to zvládam, mal som úctu takmer od všetkých, pretože môj šéf bol známy svojou tvrdosťou. No pravda bola iná. Zlyhal som. Zlyhal sám pred sebou, pretože som nedokázal povedať dosť a už vôbec nie môjmu šéfovi. Všetkému v kuchyni ma naučil, no mnohé vzal. Stratil som sám pred sebou dôstojnosť. Plavil som sa dlhé mesiace, nevidel rodinu. A keď som sa vrátil, otvoril dvere na rodičovskom byte, čakala ma mama. Objala ma a vyhŕkli jej slzy. Bola iná, menšia, oveľa staršia a pripadala mi neuveriteľne krehká. Zlomili ju problémy s našou babkou, maminou mamou.Na lodi som musel ostať o dva týždne dlhšie. Ruský multimilionár si ju celú prenajal pre svoju päť člennú rodinu. Medzitým sa zhoršil i stav môjho dedka a pre tie dva týždne som s ním už nikdy neprehovoril. Žil ešte dva dni po tom, čo som sa vrátil, no svet už nebol jeho domovom. „Chcel Ťa počkať a počkal Ťa“, povedal po jeho smrti môj otec.