Rozbíjanie fliaš, bitky, ohadzovanie sa šutrami, ktoré sme neskôr upgread-li na ohadzovanie sa šípkami s kovovým hrotom, až po niektorých, ktorí predbehli dobu a hrali airsoft so vzduchovkami a slnečnými okuliarmi – tie okuliare, že pre istotu... Dodnes sa divím, že sme naše detstvo všetci prežili. Zošívačky, modriny, chrasty, rozbité hlavy, zlomeniny, vybité zuby,.... nerátam.
No vždy sme sa zmenili na poslušné decká, keď prišla ona. “Teta poštárka“. Poznala nás, poznala nás všetkých. Vedela mená, roky, súrodencov, rodičov, kam chodíme do škôl, kto sa ako učí, kto ako poslúcha. Ju som poslúchal rád. Vždy skadesi vytiahla cukríky. Nechápal som a časom sa na tom nič nezmenilo, ako dokázala vláčiť po celom sídlisku tú obrovskú kabelu plnú zásielok, furt sa usmievať a pre každého mať cukrík. A keby len jeden! Bolo nás ako hadov a tých cukríkov musela rozdať desiatky denne. Odkiaľ? Asi neviditeľná cukríková kabela.
Pamätám si, ako mi priniesla poštu zo školy, rozhodnutie, že ma prijali a že schvaľujú môj prestup z jednej základky na druhú. Pamätám si, ako mi priniesla rozhodnutie o prijatí na strednú školu. Najviac si však pamätám, keď mi prišiel povolávací rozkaz. Vždy mala taký zvláštny, materinský pohľad. Poznal som ho. Tak, ako sme všetci postupne narukovali, obišla nás všetkých a pár krát som bol pritom, keď ho priniesla kamarátom.
Pár rokov po mojej vojenčine šla do dôchodku a ja som býval inde. Niekedy sa stalo, že sme sa nevideli roky. No vždy, vždy keď ma stretla som odchádzal s cukríkom. Bolo tomu tak i pred štyrmi mesiacmi. Smial som sa i ona sa smiala. Takmer štyridsiatka na krku a stále dostávam cukríky J. Bola v pohode, stále sebestačná, stále s úsmevom. Stále vedela moje meno, pýtala sa na rodinu.
Cukrík som strčil do riflí. Ani neviem prečo, vždy som všetky hneď zožral a kráčal ďalej. Po dvoch mesiacoch od nášho posledného stretnutia, som sa dozvedel, že zomrela. Nevedel som o tom, nebol som sa rozlúčiť. Chcel som. Bolelo to, stále to bolí. Tvorila komunitu, tvorila nás. Nenápadná, usmievavá, veľkodušná. Taká bola.
Pár mesiacov som si tie jedny rifle neobliekol. Leto, kraťásky, iné rifle.... Ale potom to prišlo. Po dlhej dobe som ich vybral. Sadol si a niečo ma tlačilo. Nenapadlo ma, že ho mám, zabudol som naň. Posledný cukrík od nej. A myslím, že si ho nechám. Takto ho budem dostávať každý deň.
Chýbate, teta.
