Vyspelejší.

Majú problém s písaním a dvom z nich je ťažšie rozumieť. Diagnóza? Ak lekárska - tak Downov syndróm, ak ľudská – posúďte sami: Nerobia rozdiely a tak ako mňa, dokážu privítať každého. Prezidenta republiky i tetu upratovačku. Žiadne rozdeľovanie podľa postavenia či rasy. A mňa napadá prvá z mojich dnešných otázok: kto z nás ( z nás „zdravých“ a z nich „postihnutých“) je úprimnejší? Zaujali ma všetci, no jeden obzvlášť. Podával mi ruku ako prvý. Povedal : „Vitaj“, a bez ďalších slov si sadol späť. Pozorujem ho i neskôr, jeho charizma je magnetická. Cítim z neho vodcu, a zároveň vnímam jeho pokoru. A mňa napadá druhá dnešná otázka: kto z našich politických vodcov, či našich firemných riaditeľov, prijal svoju úlohu s takou pokorou a vedomím, že vodcovstvo je služba iným? Ostatní sú spoločenskejší, ukazujú mi svoje diela. S kombinácií farieb na papieri som uchvátený. Ich jas, radosť v kresbách – prichádza moje očarenie. Kto z nás sa pokúša aspoň občas niečo vytvoriť?Dozvedám sa, že každý z nich sa snaží zapájať do bežných činností. Niektorí chodia pomáhať do neďalekých potravín. Svoju prácu milujú a robia ju nezištne. Vedúci predajne je nadšený vždy keď prídu. Prinášajú smiech a svedomitú prácu. Pracujú pomalšie, no tovar v regáloch je uložený s geometrickou presnosťou. Sú oslovovaní zákazníkmi predajne a bežný nákup sa vďaka komunikácií s veselými pomocníkmi mení na niečo príjemné. Kto z nás vie dať tak bežnej práci väčší lesk a dokáže byť za ňu vďačnejší? Ďalší so skupiny miluje zvieratá a pravidelne chodí pomáhať do útulku. Čistí klietky, berie psov na prechádzky, hľadí ich a rozpráva sa s nimi. Pýtam sa teda, kto z nás je ľudskejší?Prichádzam za nimi opäť. Privítanie je trochu smutnejšie. Dozvedám sa, že prišlo k menšej hádke v skupine. No vzápätí som svedkom toho, ako sa obe dotknuté strany zmierujú. Prichádza priznanie si viny, podanie rúk a nakoniec objatie. Pred všetkými a bez hanby. To už je veľmi osobné a mne sa vynára udalosť z pred roka. Prečo som vtedy nezareagoval podobne, možno by všetko dopadlo inak. Pýtam sa teda, kto v našej spoločnosti je dospelejší? Pri odchode prijímam objatie a slová : ľúbim Ťa. Do akej mieri rozumejú slovám ľúbiť a láska - neviem. Avšak pýtam sa sám seba, do akej miery im rozumieme mi a ako často ich dokážeme použiť a povedať svojim najbližším? Mohol by som pokračovať v ďalších opisoch a príkladoch, no už nemám potrebu. Pre mňa je i týchto pár príkladov dostačujúcich. Chcem však povedať ešte jednu vec. Každý v tejto skupine zvláda základné hygienické potreby, nik nemá pridružené psychiatrické ochorenia, takmer všetci sú aktívni, chcú a vedia byť užitoční , ale hlavne, vedia nás tak veľa naučiť o nás samých. No napriek tomu je naša spoločnosť schopná vytlačiť ich mimo seba a mnohých zavrieť na väčšinu času do pár miestností. A ja sa teda dnes naposledy pýtam, kto z nás je vyspelejší?